sclabonia.sk - Recenzia na knihu Návrat Slovenov v duchu a slove

Recenzia na knihu Návrat Slovenov v duchu a slove - Sclabonia

Sclabonia.sk Spined HTML

Recenzia na knihu Návrat Slovenov v duchu a slove - Sclabonia Všetky Dejiny Duchovno Súčasnosť Zábava Prečo Sclabonia? Napíš mi Cookie Policy Recenzia na knihu Návrat Slovenov v duchu a slove 22/01/2018   Dejiny, Všetky   11 komentárov Tento článok zo Sclabonie záhadne zmizol, preto ho sem pridávam nanovo. Niektoré komentáre rozširujem v kontexte najnovších zistení. Ja Žiarislavovu knihu radím medzi žáner polo-phantasy. Jeho knihu hodnotím ako „celkom dobrú“, čo znamená na trojku. Rada by som Žiarislavovi nastavila zrkadlo. Želala by som si, aby sa Žiarislav menej vysmieval druhým, aby menej ulietaval na výmysloch, aby viacej pochyboval, aby sa viacej staval do konfrontácie s názormi oficiálnych historikov, aby prejavoval viacej pokory a aby sa viacej priblížil vedomeckému chodníku, lebo z jeho posledných vystúpení mám pocit, že trochu zablúdil. Nie je nič horšie, ako keď samozvanému vedomcovi začne vedomectvo udierať na ego. Tiež nie je dobré, keď sa vedomectvo mení na podnikanie. Najväčšie Žiarislavove etymologické ulietavanie: Praslovanskú predponu v slove „smrť“ možno vyložiť ako „dobrá“ smrť, keďže „su“, prípadne „(a) su“ znamená v indoeu. „dobré“. – Je to nezmysel, lebo ak písmeno „s“ v slove „smrť“ znamená „dobrá smrť“ (lat. mors, mortis), tak potom by písmeno „s“ v slove „sloboda“ znamenalo „dobrá sloboda“ (lat. libertas), prípadne písmeno „s“ v slove „slepota“ by znamenalo „dobrá slepota“ (lat. lippitudo). Písmeno „s“ sa u nás pridávalo kvôli výslovnosti, ináč sa slová koreňoslovne zhodujú s latinčinou. Povedala som si, že spravím recenziu na Žiarislavovu knihu Návrat Slovenov v duchu a slove. Autor Žiarislav sa na svojej facebookovej stránke vyjadroval v tom zmysle, že jeho kniha bola na Martinuse zaradená medzi konšpiračné knihy iba omylom. Nedávno zverejnil na svojej stránke recenziu istého Lukáša Prochásku, ktorý robí jasnú deliacu čiaru medzi Žiarislavovou knihou a knihami ostatných alternatívnych autorov, ktorých nazýva ezoterickými. Procháska tam prehlasuje: Kniha Návrat Slovenov v duchu a slove nie je nezmyselná. … V tomto prípade sa javí problematickým zaradenie knihy Návrat Slovenov v duchu a slove medzi tituly, ktoré právom možno pokladať skôr za škodlivé … Možno pre to nájsť viacero dôvodov, z ktorých spomeniem najmä tieto: [1] Návrat Slovenov nie je kniha o histórii (aj keď pracuje s viacerými prameňmi z historických vied) a na rozdiel od ostatných spomenutých kníh ani nemá žiadne ambície prepisovať dejiny alebo spochybňovať aktuálne vedecké poznatky v tejto oblasti. [2] Ostatné knihy spomenuté v článku majú výraznú spoločnú črtu, a tou je silný konšpiračný nádych či budovanie predstavy, že nám niekto (odborníci) niečo tají, alebo nám klame. Táto črta v knihe Mira Žiarislava Švického nie je prítomná. [3] Jej autor sa nesnaží stavať do opozície voči odborníkom v oblasti histórie a nespochybňuje ich prácu. Naopak, čerpá z množstva prameňov, s ktorými bežne pracujú aj vedecké texty. … [4] Na druhej strane kniha Návrat Slovenov, napriek tomu, že nie je odbornou publikáciou, nesie viaceré jej charakteristiky, keď sa autor snaží bohato dokladať svoje poznatky najmä známymi dielami odborníkov a pochybným zdrojom sa vyhýba. [5] Už len pri zbežnom listovaní pseudohistorických [kníh] možno nájsť príklady nehorázneho zavádzania, prekrúcania alebo lží na každej strane. Toto o knihe Návrat Slovenov vôbec nemožno povedať. [6] Pre väčšinu súčasných ezoterických autorov zasahujúcich do oblasti histórie je typické voľné narábanie s rôznymi asociáciami, a to najmä v oblasti etymológie. Inak povedané – vytvárajú súvislosti aj tam, kde nie sú, a na základe tohto interpretujú historické fakty. [7] Žiarislav sa snaží odvolávať na poznatky etymológov, a nie ich prácu suplovať.“ Toľko z recenzie pána Prochásku. Ako teda hodnotím Žiarislavovu knihu ja, autorka diela s podobnou tématikou pod názvom Pátranie po tajných slovenských dejinách a slovenskom duchu? Moje hodnotenie sa líši od Procháskovho, a to dosť podstatne. Chcem upozorniť na to, že to je len moje vlastné hodnotenie, takže nemusím mať vo všetkom 100% pravdu. Iní ľudia môžu vnímať veci ináč. Dúfam, že nás toto porovnanie vedomostne posunie vpred. Návrat Slovenov v duchu a slove, Vydavateľstvo Citadella, Vydavateľstvo Diva, 2014 Pátranie po tajných slovenských dejinách a slovenskom duchu – tlačené vydanie vydavateľstva Eko-konzult. O čom je Žiarislavova kniha Autor Žiarislav si hneď v úvode svojej knihy robí žarty z rôznych tzv. fantastických diel, ktoré pochádzajú z pier podľa neho „vznetlivých nadšencov“, pričom všetky vraj píšu o Slovanech „úplne inak“ (str. 29). Zjavne tu naráža na fantastickú knihu Antonína Horáka O Slovanech úplně jinak, ktorá ulietava pri vysvetľovaní slovanskej histórie asi najviac. Podľa Žiarislava by mohlo byť zaujímavé čítať aj niečo, čo je „úplne tak“ – čím zrejme mieri na seba a svoju knihu. Žiarislav toto potvrdzuje ďalšou vetou, podľa ktorej sa jeho kniha má zaoberať pozemskými záležitosťami, i keď s duchovným presahom. Podľa môjho názoru sa však Žiarislav nedrží úplne pri zemi a sám občas ulietava. V Žiarislavovej knihe teda trochu postrádam autorskú pokoru. Myslím si, že je vždy lepšie, ak autor nemá veľké oči. V mojej knihe som napríklad skromne priznala, že píšem len o svojich názoroch a predstavách, ktoré sa nemusia zhodovať so skutočnosťou (str. 1). Nikde v mojej knihe som nezosmiešňovala prácu iných autorov, pretože mám voči nej rešpekt. Cenním si najmä snahu pátrať po historickej pravde a každému z autorov priznávam právo na omylnosť. Aj amatér Schliemann, pred tým než objavil Tróju, bol vnímaný len ako nejaký bláznivý historický konšpirátor. Paradoxne niekedy aj vznetlivý nadšenec môže trafiť klinec po hlavičke tam, kde takzvaní odborníci opakovane míňajú cieľ. Až budúcnosť rozsúdi, kto má dnes vlastne pravdu. Autor v knihe pojednáva o slovenských dejinách, o koreňoch slovenskej duchovnej kultúry, o slovenskom koreňosloví (etymológii) a prepojení slovenského pôvodného predkresťanského duchovna so slovenským jazykom. Pokúša sa rôznymi nástrojmi zrekonštruovať staroslovenský panteón božstiev a divov. Používa k tomu jazykový rozbor slovenského duchovného jazyka, rôzne ľudové ústne pamiatky, osobné výpovede pamätníkov alebo obrazové pamiatky. Hoci sa snaží tváriť vedecky, nie vždy si túto pózu zachová. Neviem, ako podrobne čítal pán Procháska Žiarislavovu knihu, a tiež neviem, do akej miery bola jeho recenzia písaná na objednávku, no podľa môjho názoru Žiarislavova kniha vykazuje presne tie isté neduhy, ktoré pán Procháska kritizoval u iných, tzv. ezoterických autorov. Myslím si, že Žiarislav občas nepracuje so správnymi faktami. Ak aj použije správne fakty, občas z nich neurobí správny záver. Niekedy v jeho dôvodení cítim istú manipuláciu s tvrdeniami a definíciami, aby takto docielil závery, ktoré mi prídu byť skôr zbožnými želaniami ako pravdou. Hoci p. Procháska tvrdí, že Žiarislav nesupluje prácu etymológov, občas to nie je pravda. Navyše Žiarislav podľa mňa niekedy vytvára etymologické asociácie aj tam, kde nie sú. Vytvára dojem, že slovenské duchovno je utajené, na čom by nebolo nič zlé, keby odvolávky na utajenosť nekritizoval jeho recenzent p. Procháska u iných autorov [viď 2]. Žiarislav utajenosti pôvodného duchovna venoval dokonca celú kapitolu pod názvom Utajená pôvodná kultúra. Na môj vkus je v knihe málo zdrojov a tie, ktoré sú uvedené, sú niekedy veľmi všeobecné, neodkazujúce na konkrétnu stranu v použitej literatúre, takže miestami je ťažké overiť fakty. Pán Procházka má úplnú pravdu, keď píše [viď 3], že Žiarislav sa voči odborníkom nestavia do opozície. Je to 100% pravda a je to podľa mňa na škodu veci, lebo to knižke uberá vedeckého, teda kritického ducha. Nedávno som čítala jednu knihu o tzv. Veľkej Morave, ktorá vyšla pred sto rokmi. Písal ju nejaký odborník. Za tých sto rokov sa mnohé zmenilo, mnohé vykopalo, prišli nové technológie pátrania, nové objavy. To, čo sa považovalo za vedecké pred sto rokmi, dnes znie smiešne, rovnako tak závery tzv. odborníkov. Správny vedec sa z definície musí stavať kriticky k práci svojich kolegov, a pokiaľ tak nerobí, tak, žiaľ, nie je vedec, čo ako sa tak bude tváriť a zháňať si pozitívne recenzie od titulovaných kamarátov. V Žiarislavovej knihe mi chýba úvodné zhrnutie problematiky, kritické zhodnotenie doterajšej práce konkurenčných bádateľov a zadefinovanie základných pojmov, ako aj období. Napríklad mi vôbec nebolo jasné, čo mal presne na mysli, keď hovoril o „dávnych dobách“. Jednalo sa o 15. storočie, alebo o 9., resp. o 1. storočie? Alebo mal na mysli rok 3000 pre n.l.? Prípadne rok 7000 pred n.l.? Je jasné, že aj pohanské duchovno sa v rôznych dobách líšilo a v čase vyvíjalo, naberalo nové prvky, prípadne degenerovalo, no Žiarislav toto nijako nerozoberá. Rovnako je na škodu, že nerobí štruktúrované porovnanie dávneho slovenského duchovna napríklad s hinduistickým, s ktorým zdieľalo množstvo duchovných prvkov. Žiarislav rieši vo svojej knihe aj problematiku štyroch živlov, Zeme, Vody, Vzduchu a Ohňa. Osobne si myslím, že túto časť nespracoval najlepšie. Len akoby uviedol, z akých súčiastok je wheels zložené, ale nevysvetlil, ako sa tie súčiastky majú spojiť a na čo wheels slúži. Podľa môjho názoru na vedomeckom tábore túto problematiku podal zrozumiteľnejšie. Mám pocit, že zo spôsobu, akým opísal štyri živly, nezaujatý čitateľ nemôže pochopiť ani doceniť ich význam, ani pointu tejto problematiky, a to je tiež na škodu veci. Uvítala by som v knihe viacej praktických príkladov využitia učenia o štyroch živloch. Žiarislav mal možno rozdeliť knihu alebo kapitoly na vedeckú časť a na svoj osobný duchovný vhľad. Práve v tom duchovnom vhľade mohol uviesť svoj názor napr. na rôzne nepodložené etymologické hypotézy, prípadne na využitie štyroch živlov v praxi. Ak by som mala porovnať Žiarislavovu knihu s tou mojou, vidím tam niekoľko rozdielov. Ja sa v mojej knihe venujem najmä obdobiu tzv. Veľkej Moravy, trochu riešim aj duchovno. Žiarislav tzv. Veľkú Moravu takmer vôbec nerieši, len používa jej názov, hoci je to na škodu, lebo tento názov je, ako ukazujem v mojej knihe, zavádzajúci a pravde nezodpovedajúci. Kým ja som sa snažila riešiť etymologický a duchovný význam niektorých staroslovenských osobných mien, Žiarislav osobné mená riešil len okrajovo. Na rozdiel odo mňa sa Žiarislav venoval ľudovým zvykom, prísloviam a piesňam. Slnovratom sme sa venovali obaja. Niektoré spoločné témy som podľa môjho názoru rozobrala hlbšie než Žiarislav, napr. problematiku stromu večného života, prípadne význam slnovratov. Je to môj názor. Na väčšinu vecí mám so Žiarislavom rovnaký pohľad, no predsa sa v mnohých detailoch líšime. Aby som len nekritizovala, musím sa priznať, že sa mi páči grafická úprava Žiarislavovej knihy, prírodná hnedá farba pekne zapadá do problematiky prírodného duchovna, rovnako aj autorove vlastnoručné kresby. Nažltnutý volumenový papier trochu nadýchol ináč len 200 stranovú publikáciu. Tiež je chvályhodné, že Žiarislav vo svojej knihe razí zásadu používania slovenských koreňových slov aj v prípadoch, kedy slovenský ekvivalent nepoznáme. Tak používa napríklad slovo rozvid na pomenovanie televízie. Toto slovo odvodil analogicky k slovu rádio, ktoré nazývame rozhlas. Myslím si, že tento návrat ku slovenským koreňom je dobrý nápad, ktorý by si mohli osvojiť aj ďalší. Rovnako je veľmi dobré, že sa našiel aspoň niekto, kto sa pokúsil vniknúť do pôvodného slovenského duchovna a priblížiť ho slovenskej verejnosti. Žiarislav v rámci svojich možností supluje prácu štátom platených odborníkov, čo je na jeho chválu a na hanbu tazkvaných „odborníkov“. Žiarislav ukázal, že zo staroslovenskej duchovnej problematiky sa dá spraviť populárna téma. Aj keď je Žiarislav v štúdiu slovenského duchovna novodobým priekopníkom, jeho kniha sa podľa môjho názoru prakticky ničím nelíši od ostatných kníh amatérskych autorov, rovnako má svoje kladné, aj záporné stránky. Hoci jeho kniha prešla cez odborného recenzenta, je z veľkej časti ezoterickým dielom, odtlačkom doby a Žiarislavovej čiastočne prejdenej cesty za poznaním. Nechápem, prečo by práve Žiarislavova kniha mala byť vyradená z konšpiračných kníh na úkor ostatných, keď sa vo svojej podstate ako aj pracovnými metódami od nich prakticky neodlišuje. Myslím si, že knihy by sa vo všeobecnosti nemali označovať nálepkami, pretože to je pod úroveň samotných kníh a môže to urážať tých čitateľov, ktorým sa takéto knižky páčia. Ja som sa vždy stavala na obranu všetkých dotknutých kníh, vrátane Žiarislavovej, lebo by mi snaha vyčleniť sa na úkor ostatných prišla nekolegiálna, povýšenecká a postrádajúca potrebnú kritickú sebareflexiu. Hoci mám voči Žiarislavovej knihe mnohé kritické výhrady, myslím si, že čitateľ spraví lepšie, keď si ju prečíta, ako keď si ju neprečíta. To isté si myslím aj o mojej knihe, ako aj o knihách ostatných alternatívnych historických bádateľov, a vlastne o všetkých knihách, vrátane ezoterických kníh niektorých titulovaných takzvaných „historikov“. Priatelia, poďme sa teraz spoločne pozrieť na moje konkrétne výhrady voči obsahu recenzovanej knihy. Bude to dlhé čítanie, určené najmä pre tých, ktorých táto problematika hlbšie zaujíma. Budem parafrázovať text z originálu len približne, lebo som si robila poznámky len do zošita. Celý som si ho zapísala, hoci mi pôvodne slúžil na úplne iný účel. No čo už… Kúpim si nový… Konkrétne pripomienky Str. 11. Žiarislavovi nejde v knihe o riešenie akademických jazykovedných označení, ale o prirodzené duchovno, preto používa na označenie našich predkov pomenovanie Sloveni, hoci vedci väčšinou používajú termín Slovieni. Knižný jazyk 9. storočia zapísaný hlaholikou sa rozhodol označovať ako staroslovienčinu, v súlade so zrozumiteľnosťou a zaužívanými spôsobmi. B.O.: Súhlasím so Slovenmi, avšak pre staroslovienčinu by som dnes už používala výraz cirkevná staroslovenčina. Str. 14-17. Vinidi. Žiarislav na str. 16 píše o tom, že Slovanov v prvom tisícročí nášho letopočtu, ale aj potom, niektorí označovali bežne „ako Venedov, Venetov, či Vinidov, Vindov, Indov[zdroj chýba], Vendov a podobne“. Žiarislav sa pokúša vysvetliť pôvod pomenovania Venedov. Špekuluje o tom, že toto pomenovanie môže súvisieť s druhostupňovým staroslovanským ventj- od veľký, čo v dnešnej slovenčine znie ako väčší. Vraj podľa starovekých autorov Venedi boli veľkým národom, čo sa zrejme podľa Žiarislava premietlo do ich pomenovania. B.O.: Rada sa poučím, pretože doteraz som nikde nečítala o tom, že by Slovanov nazývali Indami. Čítala som len o tom, že Slovania vraj majú svoje korene v Indii, aj to je otázka, či je to vôbec pravda. Čo sa týka vysvetlenia pomenovania Vinidi, Žiarislav tu kriticky nerozoberá zistenia iných vedcov, ani neposkytuje iné alternatívne hypotézy. Túto istú hypotézu spomínam aj ja v mojej knihe Pátranie… na str. 169/7.20, viac o ventj- na str. 150-151. Na str. 169/7.22 v mojej knihe poskytujem aj ďalšiu moju hypotézu, a to, že ako Sloven môže súvisieť s rímskym bohom Silvanusom (Lesanom, lebo silva je po latinsky les), tak Vinidi môžu súvisieť s britskou obdobou Silvanusa, ktorou bol Vinotonus. Vinidi, resp. Slovania, ako lesný národ, by teda boli vyznávačmi boha lesov, stromov, prípadne posvätných stromov. Aj Nemci by podľa tohoto vzorca mohli byť nazvaní podľa kmeňa Nemeti pri Rýne, nazvaného podľa božstva Nemetony, pričom Nemeton vraj znamená posvätný háj (str. 161/7.1). Na str. 168/7.18 mojej knihy uvádzam možný súvis medzi menami Vinidi a Venuša. Nakoľko som sa v mojej knihe zameriavala na pôvod mena Slovän (nie mena Vinidi), neuviedla som v nej ďalšie moje hypotézy ohľadom pôvodu názvu Vinidi. Mám však aj jednu ďalšiu hypotézu, ktorej neprikladám veľký význam, a to, že pomenovanie Venedi môže súvisieť s menom Benedikt (z lat. bene dicte, dobre hovorený, požehnaný). Ďalšia hypotéza, ktorú mám a ktorá je podľa mňa bližšie k pravde, súvisí s bielou farbou, nakoľko napríklad Viedeň, kedysi Vindobona, má v sebe vindo, čo po keltsky znamená biely. Žiarislav v knihe spomína Venedské increasingly (zátoku), dnes nazývané Baltské. Aj venedský, aj baltský znamenajú biely. Baltické increasingly je teda Biele more. Ale prečo je Biele? Lebo leží na severe. Biela farba určovala severnú svetovú stranu. Oproti tomu Čierne increasingly leží na juh, lebo čierna farba označovala u Slovanov juh. Biela farba súvisí s veľkosťou, preto máme BIELYHRAD=BELEHRAD=VELEHRAD, teda biely=veľký. Slovania mohli byť teda severný národ, alebo biely národ, alebo veľký národ. Žiarislav priznáva v knihe na str. 16, že jazykovedci sa k teórii o Vinidoch ako veľkom národe stavajú skepticky, pričom presvedčivé vysvetlenie sa vraj nenašlo. No ja som práve ponúkla niekoľko hypotéz. Str. 20. Žiarislav používa zaužívaný názov Veľká Morava. Str. 36. takzvaná Veľká Morava. B.O.: Aj Žiarislav používa termín takzvaná Veľká Morava, pritom tento názov je čistý podvod, ako ukazujem nielen v mojej knihe, ale aj vo viacerých článkoch. Mali by sme sa preto všetci dohodnúť a začať nazývať takzvanú Veľkú Moravu priliehavejším menom, lebo pohanská Veľká (v skutočnosti Vyšná) Morava, cisárom Purpurorodencom po grécky zmienená he Megale Morabia, ležala na východ od Dunaja a bola len nepokrstenou zemou kráľa Svätopluka, pričom Svätopluk vládol viacerým zemiam, aj pokrsteným. Práve túto nepokrstenú zem na východ od Dunaja zaujali Uhri, teda Maďari. Nižná Morava ležala u nás. Takže nie Veľka Morava. Avšak tento nesprávny stereotyp nikdy nezničíme, ak budeme všetci postupovať nekriticky k vedeckej obci ako Žiarislav vo svojej knihe. V mojej knihe Pátranie… som venovala pátraniu po takzvanej „Veľkej Morave“ celú 5. kapitolu (str. 103). Str. 22 Duchovné slovenstvo sa nepovyšuje. Žiarislav píše o duchovnom slovenstve, čo má byť otvorený stav[zdroj chýba], bez povyšovania[zdroj chýba], založený na vedomstve[zdroj chýba]. Je otvorené voči iným bytostiam a videniam[zdroj chýba], ale drží sa svojho ducha doma, aj v cudzom svete[zdroj chýba]. B.O.: Citácia zdroja chýba. Žiarislav v tejto kapitole iba ukázal, že Slovania prijímali cudzincov medzi seba (to je zrejme ten otvorený stav, o ktorom píše), nechali ich vykúpiť sa z otroctva (to je asi o tom nepovyšovaní, o ktorom píše). Str. 29. Tvrdenie: … Niečo by sme poznať mohli. Je to naša pôvodná vedomecká[zdroj chýba] duchovná kultúra, ktorá bola súčasťou nášho života a vo svojom jadre bola už vyvinutá[zdroj chýba]. Str. 29. O Slovanech úplně jinak… B.O.: K tomuto som sa vyjadrila vyššie. Str. 30 [Slovania] Vstrebávali národy na báze dobrovoľného pobratimstva. B.O.: V dobe 9. storočia obrad pobratimstva poznala aj kresťanská byzantská cirkev. Bežne sobášila dve osoby rovnakého pohlavia, viď môj článok. Str. 31. Z hľadiska nášho duchovného vývoja nie je teda otázka „vzniku Slovanov“ (etnogenézy) až taká dôležitá. Inde: „Nemáme žiadne náznaky, že v dobe pred začiatkom letopočtu by došlo k nejakému skutočnému zlomu, ktorý by mohol znamenať vznik nového národa ‘na zelenej lúke’.“ B.O.: No otázka vzniku Slovanov je podľa mňa veľmi dôležitá, lebo ak jazyk je odrazom a kostrou duchovnej kultúry, tak s etnogenézou vznikol aj jazyk. Ani rumunský národ sa do Rumunska odnikadiaľ neprisťahoval, on tam proste vznikol zo substrátu predošlých etník. Každé z týchto etník prispelo do rumunského jazyka istým slovníkom a náboženskou predstavou. Podľa mňa Žiarislav robí chybu, keď hádže za hlavu otázku etnogenézy Slovanov, lebo niektoré vrstvy v našom tzv. pôvodnom duchovne vlastne tiež nemusia byť pôvodné. Str. 25. Nadpis kapitoly: Utajená pôvodná kultúra… Str. 33: Možno by sme sa teda mohli zahĺbiť na chvíľu do našich prirodzených koreňov. Do koreňov, ktoré tu boli po tisíc rokov utajované. B.O.: Ja by som povedala, že lepšie by bolo použiť slovo zakázaná, nie utajená duchovná kultúra. Recenzent Procháska kritizoval takzvaných ezoterických autorov za to, že vyvolávali dojem, že tu niekto niečo tají. Nuž, aj Žiarislav vytvára ten dojem, že pôvodné duchovno je utajené. Str. 34. Až donedávna obrady volieb rusadelných – turíčných májovníckych kráľov a kráľovien – čo bol sviatok prírodný, rodový i občinový. B.O.: Odkedy sa tento sviatok praktizuje? Ako sa menil počas vekov? Kde má svoj pôvod? U ktorého národa sa konajú rovnaké sviatky? Na tieto otázky som nedostala odpoveď. Hovoríme o sviatku pochádzajúcom z 9. storočia, 17. storočia, alebo 1 storočia n.l.? Str. 34. Sťažnosti[zdroj chýba] uhorských úradníkov, ktorí nariekajú, že Slováci si volia dedinských kráľov a tých uznávajú viac, svedčia o sile pôvodného obradu v spoločenských súvislostiach. B.O.: Chýba zdroj. Neviem, ako to mám overiť. Str. 37. Pohan – od počiatku u nás v hanlivom význame. Str. 45. Namiesto Pohan Žiarislav navrhuje používať niektoré z názvov pre pôvodné duchovno z nášho pôvodného slovníka. … U nás sa vraj ujalo jazyčestvo, vedomectvo.[zdroj chýba] B.O.: Myslím si, že je zbytočné používať iné pojmy, pretože zaužívané pomenovanie Pohan je z nášho pôvodného slovníka. Myslím si, že Žiarislav sa tu mýli, keď tvrdí, že pomenovanie pohan malo odjakživa hanlivú konotáciu. Cisár Purpurorodenec v diele O spravovaní ríše píše o rôznych slovanských národoch 10. storočia. Píše o rôznych povestiach z ich dejín, ako sa dostali na miesta, kde v jeho dobe sídlili. Tak píše v kapitole 36 (str. 165) aj o istých Paganoch nasledovné: „Krajina, v ktorej Pohania teraz žijú, bola tiež predtým vlastnená Rimanmi, ktorých cisár Dioklecián premiestnil z Ríma a usadil v Dalmácii. Títo istí Pohania sú potomkovia nepokrstených Srbov, z časov toho princa, ktorý žiadal ochranu cisára Herakliosa. Táto krajina bola tiež podmanená Obrinmi (Avarmi) a spustošená a nanovo osídlená v časoch cisára Herakliosa. Pohania (v origináli Paganoi) sa tak volajú preto, lebo neprijali krst v čase, keď všetci Srbi boli pokrstení. Lebo ‘Pagani’ v jazyku Slovenov znamená ‘nepokrstený’, ale v jazyku Rimanov sa ich krajina nazýva Arenta, a tak ich Rimania nazývajú Arentanmi. V Paganii sú obývané mestá Mokron, Beroullia, Ostrok a Slavineca. Tiež vlastnia tieto ostrovy: veľký ostrov Kourkra (Krk) alebo Kiker, na ktorom je mesto; ďalší veľký ostrov, Meleta alebo Malozeatai, ktorý Sv. Lukáš zmieňuje v ‘Činoch apoštolov’ menom Melite, …..“ „(str. 157)… protospatarius Leo Rhabduchus, ktorý bol potom poctený hodnosťou magistra a úradom ministra zahraničia, pricestoval do Paganie, ktorá bola vtedy pod kontrolou kniežaťa Srbska, …“ Takže Pohania sami seba nazývali Pohanmi, dokonca svoju krajinu nazývali Pohanskom (Pagania je spomenutá na viacerých stranách, napr. 153, 157, atď.), pričom cudzinci ich nazývali Aretanmi. Toto by nebolo možné, keby názov Pohan niesol hanlivú konotáciu. Naozaj v ruštine a v iných slovanských jazykoch je slovo pohan spojené s veľmi hanlivým významom. Ja osobne som nikdy nevidela v používaní pojmu pohan problém. Ak by niekto znevážil napríklad pomenovanie Slovák, znamená to, že sa začneme nazývať ináč? Nemyslím si. Keď som v úvode hovorila o tom, že Žiarislav podľa mňa niekedy používa nesprávne fakty, mierila som aj na tento prípad. Keby použil tento môj zdroj, zrejme by sa tiež dopracoval k inému záveru. Osobne preferujem, aby sme pohanov nazývali pohanmi a ich učenie vedomstvom, hoci pojem vedomstvo vnímam ako novodrievny. Názov vedomstvo sa mi zdá vhodný, lebo v sebe reflektuje hinduistické Védy. O jazyčestve som v živote nepočula, takže mi príde zvláštne hovoriť v tejto súvislosti o zaužívanom termíne. Str. 38. Cyril a Metod doniesli písmo hláskové, ktorým nahradili písmo znakové a iné písma.[zdroj chýba] B.O.: Toto je vážne tvrdenie, preto by si zaslúžilo poznať zdroj, z ktorého Žiarislav čerpá.Oficiálna historiografia tvrdí, že Slovania pred Hlaholikou nemali písmo. Str. 39. Prírodné duchovno. B.O.: Prečo Žiarislav hovorí o prírodnom duchovne, keď to bolo najmä Slnečné duchovno? Str. 42. Zakazovanie pôvodného duchovna v celej šírke, teda vedomectva i žrectva, zakazovali prirodzenú vládu starešinov. B.O.: Žiarislav používa pojmy, no vysvetľuje ich až o niekoľko strán ďalej. Nezaujatý človek ani netuší, čo si má pod tými pojmami predstaviť. Str. 42. predmanželská súlož u pohanov bola v pohode… [chýba zdroj] B.O.: Tiež som toto čítala v arabských správach, ale patrilo by sa uviesť zdroj tvrdenia. Str. 44. „Bača bol vždy pohan,“ píše Lazorík. Str. 156. Žiarislav cituje dielo Naše tradičné bačovstvo. B.O.: Problém je, že bačovstvo je zamestnaním pastierov, vlachov. Je to vplyv valaskej kultúry. Pomenovanie bača je síce odvodené od baťa, báťuška, čo sa používa u Slovanov ako dôverné oslovenie otca. Teda slovo zdá sa byť domáce, no podľa Macheka nie je jasné, kde mu pastieri dali význam vrchný pastier, ani akým smerom sa šírilo. Pokiaľ niekto pochybuje o tom, že valaská kolonizácia na Slovensku nebola slovanská, stačí, ak sa pozrie do zrkadla. Hnedé oči prezradia. Slovania majú oči so zeleným nádychom, podobné majú Afgánci. Germáni majú modré oči. Tiež si treba porovnať oblečenie – staroruské bieločervené kroje/košele oproti valaským vlneným kožušinám/huňám a širokým opaskom. Líšia sa dosť podstatne. Str. 46. Nie je známe, že by na našom území pred zavedením cirkvi jestvovalo spoločensky formálne organizované duchovno. B.O.: Už samotné pomenovanie knieža, kneNdz naznačuje, že vladár zastupoval rolu aj duchovného vodcu. Preto sa z kneNdza stal vplyvom neskoršej cirkvi kňaz. Kedysi boli role vladára a kňaza sťa duchovného vodcu spojené. Takto bolo spoločensky organizované duchovno pred kresťanstvom. Môj názor. Str. 46. Predstaviteľ pôvodného ducha menovaný človekom nebol, býval však zvyčajne niekym skúseným zasvätený.[chýba zdroj] Str. 47. Za duchovných možno považovať vedmy, vedomcov, kňazov, žrecov, mudrcov.[chýba zdroj] Str. 60. „Žrec je vlastne obradný (pôvodný, slovanský) kňaz. Ak vedomca (vedúna) sme prirovnali k indickému vedinovi – vadinovi (v Indii vo význame mudrc, učiteľ), tak nášho žreca by sme mohli prirovnať k indickému brahmánovi (obetnému kňazovi).[chýba zdroj] Lenže u nás sa pôvodné náboženstvo nedostalo do takého stupňa vývoja ako napríklad v Indii, a možno aj preto nieto veľa záznamov o slovanských žrecoch, či kňazoch (na našom území určite nie). To pravda ešte nemusí znamenať, že by tu nikdy neboli. … Z týchto, dalo by sa povedať, viditeľných predstaviteľov duchovna, kedysi vážených a pritom na spoločenskej moci pomerne nezávislých duchovných, treba označiť hlavne mudrcov, vedmy, vedomcov.“ B.O.: Neoverené tvrdenia, chýba zdroj. Podľa Macheka (Etymologický slovník jazyka českého a slovenského) slová žertva, aj žrec boli do nášho jazyka prebrané v 1. pol. 19. storočia z ruštiny. Slová sú to ale praslovanské (žrьti obetovať, žrьtva, žьrьcь obetník, kňaz), ktoré súvisia s litovskými giriú, gírti chváliť, sláviť, ďalej sú príbuzné so staroindickým grnáti vzýva, volá, oslavuje, prehlasuje. Holub-Kopečný v Etymologickom slovníku jazyka českého odvodzujú z indoeu. základu ako hrany. Niektorí tiež k horieť (zápalná obeta), vraj menej pravdepodobné. Vo veľkomoravskej písomnej pamiatke Život Konštantínov je slovo žertva spomenuté v podobe žerъtvъ tvoriti (konanie obetí). Na druhej strane Žiarislav nevymenoval iné pomenovania, ktoré u nás dochované ako-tak sú, napríklad volchovov (bulh. vъlšebnik) alebo strižnikov, ktorí sa spomínajú v cirkevno-slovenských textoch. Volchov v negatívnom význame zaklínača, strižnik ako kresťanský duchovný 9. st. podstrihávajúci kresťanských kňazov do kňazského stavu. Ja rekonštruujem aj slovo svätenik, ktoré sa v bulharčine používa v podobe sveščenik (kňaz). Gábriš-Jáger v Najstaršom práve na Slovensku? (str. 81) prekladajú sъvětnik zo Života Konštantína ako radcu(???čudné). Str. 51. Dnes vieme, že védska kultúra prišla aj podľa indických kroník zo severu (presnejšie zo severozápadu).[chýba zdroj] B.O.: O aké hinduistické texty sa jednalo, o aký verš? Str. 53. Sloveni dávali mená často podľa videní pri alebo po pôrode.[chýba zdroj] Mená boli popisné – bola akási vedomá tvorba mien na mieru.[zdroj?] Str. 61. Pred tisíc rokmi u polabských Slovanov žrec veštil z kroku bieleho koňa, ktorý prekračoval skrížené kopije.[zdroj chýba] Str. 61. Na výročných, pôvodných obradoch, i na obradoch životnej cesty[zdroj?], sa zúčastňovali v podstate takmer všetci členovia občín, i keď väčšina z nich žila v dvojviere.[zdroj?] Str. 88. Žena nebola menejcenným tvorom.[zdroj?] B.O.: Autor toto tvrdenie nedokladoval zdrojom, z ktorého čerpal. Vieme napríklad zo Života Konštantína Cyrila, že k posvätnému stromu istého pohanského fulského národa mali ženy zakázaný prístup. Cyril v tomto národe chvíľu pôsobil, aby ho pokresťančil. Viď moja kniha Pátranie… str. 50: „Bol však vo fulskom národe veľký dub, zrastený s čerešňou, pod ktorým sa konali obete. Nazývali ho menom Alexander a nedovolili, aby ženské pohlavie k nemu pristúpilo, ani k jeho obetám.“ A ďalej ho Cyril, svätý ochranca prírody, rozkázal zoťať, vykoreniť a spáliť. Pokiaľ malo pohanstvo podobnú formu aj u nás, tak môžeme skôr predpokladať, že ženy mali k týmto stromom prístup zakázaný. To by bolo v rozpore s tým, čo tvrdí Žiarislav. Str. 63. Háje. B.O.: Chýba mi tu porovnanie slovenských hájov s hájmi v iných kultúrach. V čom boli naše háje rovnaké a v čom odlišné? Aj tu mi chýba porovnávacia štúdia. Str. 63. Slovo hájiť je odvodené od slova háj. Tiež súvisí so slovom hojiť.[zdroj?] … Je to veľmi staré slovo, o jeho veľatisícročnom veku svedčí aj indoárijská podoba v sanskrite, kde slovo gáya môže znamenať krajinu, zem, národ, rodinu, dom.[cituje Kočergina, Sanskritsko-ruský slovar] B.O.: Podľa Macheka háj – pôvod nejasný, možno súvisí s koreňom guei, ktorý je v žiť = byť živý. Význam by potom bol „nechať žiť“, odtiaľ hájiť, nechať rásť. Je to nepotvrdená etymológia. Srbské gajiti znamená pestovať les, brániť vstupu do neho. Ja som sa vo svojej knihe Pátranie… tiež zamerala na posvätné háje, avšak skôr na ich účel, nie na koreňoslovie. Viď u mňa str. 52-54. Str. 67. Lenže drevo (rusky derevo) súvisí so slovom drevný[zdroj chýba], vo význame „dávny“ (drevné časy – dávne časy). Strom – drevo, teda znamená dávna – drevná bytosť. Jazykovo vzaté je to náš „starý priateľ“, „starý brat“.[kde toto zobral, preboha?]“ B.O.: Fabulácia a tak trochu manipulácia. Žiarislav ignoruje fakt, že po slovensky sa nehovorí drevný, ale drievny. Ja to v mojej knihe Pátranie… takto aj používam. Pojmu drievny som sa venovala vo svojej knihe na strane 47-48, kde ukazujem, že etymologické slovníky sa na výklade tohoto slova nezhodnú. Jeden pripúšťa spoločný koreň slov drevo a drievny, druhý to kategoricky popiera, pretože to odporuje jazykovým zákonitostiam. Podobnosť medzi slovami drevo a drievny je taká nápadná a romanticky lákavá, že laika môže zviesť k tomu, aby pôvod týchto slov stotožnil. Žiaľ, je to asi len zbožné želanie, aby mali drevo a drievny spoločný slovný koreň, hoci obrovské stromy sú skutočne pradávne. Keby Žiarislav postupoval kriticky – pričom z Procháskovej recenzie vieme, že takto nepostupoval – tak by možno našiel aj etymológiu, ktorá túto spojitosť vyvracia. Nemusel by potom mrzačiť mäkké slovenské slovo drievny a vyrábať z neho umelé tvrdé patvary typu drevný, len aby mu to sedelo na drevo. Str. 68. Podľa pôvodnej viery každý je sám zodpovedný a každý sa priamo môže obracať k božským silám aj bez prostredníka.[chýba zdroj] Str. 69. Posvätné hory. Tatra – Matra – Fatra – to sú názvy hôr, ktorých mená, keď ich vyslovíme, majú dávne, posvätné čaroslová. … Štúrovci dokonca namiesto Slováci použili i výraz Tatranci (žeby básnické koreňoslovie v zmysle Tot – Tat – Tatra?) a Janko Kráľ dával krajinu na roveň kráľovi… Tieto hory sú i v štátnom znaku. … B.O.: Fatra nie je dávne slovo, pretože obsahuje písmeno F, ktoré pôvodne nie je slovanské, lebo Slovania tento zvuk nepoznali. Koľkokrát to mám ešte opakovať? Vyčítala som to aj Hromníkovi. Namiesto neho používali p, v alebo b. Viď napríklad naša farba, ale české barva, náš vták (fták), ale české pták. Na rozdiel od Fatry, Matra je vraj naozaj prastaré slovo. Kdesi som čítala, že v baskitčine , čo je pred-indo-európsky jazyk, Matra znamená hora. Žiaľ, neviem teraz nájsť zdroj, tak to berte s rezervou. Taktiež je holý nezmysel tvrdenie, že Tot súvisí s Tat a to s Tatra. Šimon Ondruš odvodzuje toto slovo ináč. Podľa mňa Tatry sú pôvodne Turtury (latinsky), viď Uhorská kronika, pričom zloženie je dvakrát tur, býk. Avšak tartar znamená kameň (po angl. zubný kameň). Tatry sú podľa mňa poslovančené „kamenné hory bez lesov“. Rovnaká etymológia je aj pre pomenovanie Kľak oproti Kalk (kameň – porovnaj kalcium/kalkium, alebo angl. chalk-krieda). Hory sa označovali podľa turov, býkov, viď Turiec, Roháče (býčie rohy), kopec Marhát pri Bojnej (marha=dobytok), Devínska Kobyla (tu podľa koňa), Zuberec (zub, zubor), Turská skala, Stará Turá. Žiarislav sa podľa mňa opäť uchýlil k ľudovým asociáciám, ktoré nemajú nič spoločné s vedeckou prácou. Aj to je ľudovou poverou, že Tatra, Matra a Fatra sú súčasťou slovenského znaku, trojvŕšia. Slovenské trojvŕšie je proste len také obyčajné trojvŕšie, symbol hory, na ktorej rastie posvätný strom večného života. Ako na vrcholoch kopcov kresťania začali stavať kostoly a kríže, tak pred nimi tam sídlili svätoháje so stromami večného života. Slovenský znak s trojvŕším a stromom je symbolom svätohája postaveného na vrchole kopca. Môj názor, ale môžem sa mýliť. Str. 69. Tomu, že dvoj, či viacramenný dvojkríž je znakom stromu, nasvädčuje ľudové vedomectvo (folklór). B.O.: Kým Žiarislav sa pri dôvodení, že slovenský dvojkríž predstavuje strom večného života, odvoláva len na vizuálne podobnosti s výšivkami alebo kresbami (folklórom), ja vo svojej knihe udávam aj písomný zdroj, že naozaj kríže kedysi značili posvätné stromy večného života. Viď moja kniha, str. 49. Str. 70. Iný ľudovedný zvyk je nosenie zdobeného stromu (mája) na čele svadobného sprievodu, ktorý však, ako sme už čítali, nemohol ísť ku svadobným obradom k posvätnému stromu, či do svätohája, takže náhradu – strom – si niesli svadobčania so sebou. B.O.: Svadba súvisí s novým životom, plodivosťou. Účelom svadby je založenie rodiny. S novým životom súvisí strom večného života. Aj nevesta dostala pri sobáši veľkú drevenú truhlicu s výbavou, na ktorej bol znázornený posvätný strom večného života. Str. 70. + str. 204. Máj má niekedy na sebe venček, čo je znamenie ženskosti, pričom sám predstavuje aj mužskosť. B.O.: Ja sa s takýmto vysvetlením nestotožňujem, lebo veniec podľa mňa predstavuje Slnko. Ide o symbol spojenia stromu života (mája) so Slnkom (vencom), ktorý nachádzame na všetkých dávnych výjavoch stromu života. Viď u mňa obrázky na str. 47 (obr. 3.7), 46 (obr. 3.5), 44 (obr. 3.4), 49 (obr. 3.9), 50 (obr. 3.10), 55 (obr. 3.12), 66 (obr. 3.15) – slnko je uprostred trojcípeho nákončia, 67 (obr. 3.16), 68 (obr. 3.18), 69 (obr. 3.19). Str. 71. Na kopcoch nad dedinami sa na pôvodný sviatok Letný slnovrat pália ohne, zvané tiež Vajano, na severe Slovenska a v Poľsku zvané aj ako „sobotky“. Str. 97. Letný slnovrat – vajano, Vajanie, Jánske ohne, Kupalo… B.O.: Vajano – jeden z názvov sviatku slovenského letného slnovratu. Hoci Žiarislav robí etymologický rozbor takmer každého duchovného slova, názov Vajano záhadne obchádza bez vysvetlenia. Myslím si, že je to preto, lebo asi vie, že pôvod tohoto názvu nie je slovenský, ale nemecký, z nemeckého weihen (čítaj vajen) – svätiť – takto odvodzujem etymológiu tohoto názvu ja – je to podobné ako Weih-nachten, čo sú Vianoce (Sväté Noci, čiže Veľké Noci, Dlhé Noci, Najdlhšie Noci). Viď moja kniha, str. 57. Str. 71. Stavanie kráľov, teda náhrad posvätných stromov… Keďže pod náhradou svätého stromu (pod májom) si ako spomienku na rodnú samosprávu ľuď volil aj v nevoľníctve svojich vlastných „kráľov“… B.O.: Žiarislav opisuje obrady, ktoré sa vykonávajú počas letných slnovratov, teda aj stavanie dreveného kríža („kráľa“) a voľbu kráľa. Žiarislav opisuje tento obrad ako nejaký pozorovateľ, ktorý nepozná jeho hĺbkové príčiny. Nepredostrel čitateľovi to, ako strom večného života súvisí s vladárskou úlohou panovníkovej moci. Ja som toto prepojenie ukázala na atribúte spravodlivosti, lebo ak je nejaké slovo spojené so stromom života, tak je to okrem života najmä SPRAVODLIVOSŤ, nakoľko len spravodliví ľudia dostanú večný život od stromu života. Králi, sťa symboly spravodlivosti a najvyšší sudcovia, nosili strom života, tento symbol SPRAVODLIVOSTI, na hlave, na kráľovských korunách. S tým súviselo aj kráľovské jablko, plod stromu večného života. Ide o predkresťanský symbol. Viď u mňa podrobnejšie na str. 96-102. Str. 71. Naše posvätné lesíky sú mnohonásobne staršie. B.O.: Mnohonásobne staršie ako čo? Žiarislav asi zabudol doplniť vetu. Veta nemá zmysel. Str. 72. Necitlivosť je prvým predpokladom tuposti a niet nebezpečnejšieho tvora na Zemi ako otupený človek. B.O.: Súhlas. Každý by sa mal pozrieť do zrkadla. Str. 76. svent – vraj podľa jazykovedcov mocný, slávny. B.O.: Prof. Šimon Ondruš ukazuje pravý význam tohoto slova a to je „veľký“, „vysoký“. Str. 77. Praslovanský jazyk mal prinajmenšom trikrát viac samohlások… B.O.: Trikrát viac samohlások ako čo? Nedoplnená veta. Nemá zmysel. Str. 77. Dušu môže mať aj Zem, rieka. Aj to patrilo k viere našich predkov.[chýba zdroj] Z hľadiska modernej vedy nemá dušu ani človek. Niektorí ale vidia silu okolo ľudských bytosti. (tu sa v poznámke 91 Žiarislav odvoláva ja prístroje, ktoré dokážu odfotografovať na Kirlianovu platňu jemný magnetizkus – životnú silu. A sú dokonca vraj prístroje, ktoré dokážu zmerať jemný „magnetizmus“ obaľujúci ľuské telo.) B.O.: Chýba zdroj tvrdenia, že podľa dávnych predkov Zem mala dušu. Ďalej Žiarislav spája dušu človeka s magnetizmom. Chce tým povedať, že duša je magnetické žiarenie? Ak áno, tak možno by si mal dať tento objav patentovať. Str. 78. predkovia vyprosili dušu zabitého zvieraťa.[zdroj?] Str. 78. Keď vyklčovali alebo vypálili kus pralesa, konali tak, aby celkovo nenarušili prírodnú rovnováhu.[zdroj?] B.O.: Chýba zdroj tvrdenia. Navyše prírodná rovnováha nikdy neexistovala, príroda sa stále mení, aby sa vyvažovala, blížila k rovnováhe. Str. 79. Drevní[má byť drievni – viď vyššie, pozn. B.O.] – dávni Sloveni dokonca vynášali súdy v posvätných lesíkoch.[aj keď to tak zrejme bolo, zdroj chýba, Chaloupecký tvrdí, že v Nitre sa konali pohanské Božie súdy] Str. 79. V starej slovenčine sú slová ako rod, rodina, zrod, národ a príroda – božského sfarbenia.[zdroj chýba] B.O.: Božského sfarbenia? To je aké? To je aká ezoterika? Predpokladám, že Žiarislav chcel povedať, že slovo rod súvisí s božstvom. Ak nie, tak potom neviem. Str. 79. B.O.: Obrázok lunicových príveskov (veľkomoravskí Sloveni) … B.O.: Autor nepíše, načo ten prívesok slúžil. Str. 83. boh súvisí so staroindickým bhaga (darujúci, udeľujúci) B.O.: Viem, že etymológovia vysvetľujú slovo boh po svojom, no mne stále chodí po rozume podobnosť bog – býk (tal. bacca ‘krava’). Podobnosť vidím preto, lebo germánsky boh Thor je vlastne tur, býk. Arabi písali, že Sloveni sú vyznávačmi býka. Z mojej strany sa však zatiaľ jedná len o ezoteriku, ktorú buď potvrdím, alebo vyvrátim niekedy v budúcnosti. Viď str. 40-42, 61-62 v mojej knihe Pátranie…. Str. 84. Naše vedomstvo nebolo zdvojené, ale bolo celostné.[chýba zdroj tvrdenia] Str. 85. Svarog – slnečný div[zdroj?] Str. 85. Obrad súvisí so slovom obriadiť, poriadok, riad. B.O.: V mojej knihe píšem, že obrad súvisí s obratom, ale aj obrodou. Po študovaní indických obradov musím priznať, že som názor zmenila a priznávam, že obrad súvisí s obriadením, teda s očistou. Účelom obradov bolo obriadiť sa, očistiť sa. Jednalo sa o očistné obrady. U mňa na str. 58. Str. 85. Sloveni teda nepoznali Satana… B.O.: A čo bes alebo čert?:) Ruský bes znamená čert, zlý duch, démon. Príbuzné s indickým piśáča – démon. Začiatočné b mohlo podľa Macheka vzniknúť v protiklade s Boh, nakoľko tieto dve slová sa spolu vyskytovali často. Str. 86. Slovo deva jazykovedci odvodzujú od dojčenia, avšak nedá sa vylúčiť ani prechyľovanie s diva. B.O.: Toto tvrdenie nie je podľa všetkého pravdivé, nakoľko deva bola panna a teda ešte bezdetná a teda nedojčiaca. Naopak Machek vidí pôvod v ďevojná, pôvodne dospelá (voj- k staroindickému véti=túžiaca po). Ďevojná skrátené na ďevoja a nakoniec ďeva. Ďevojstvo znamenalo dospelosť. Podľa mňa prechyľovanie deva vs. vocalist je vylúčené a je to len asi ľudovou etymológiou, nesúvisiacimi asociáciami. Str. 89. Monoteizmus u Slovanov nebol. B.O.: Žiarislav popiera tvrdenie dobového arabského svedka, ktorý jasne svedčí o opaku (jedinom bohovi, tvorcovi hromu, JEDINÉMU pánovi). Ja sa v mojej knihe venujem Paromovi na str. 40-42. Hoci Žiarislav žije 1000 rokov po týchto udalostiach, predsa si dovolí postaviť svoj názor na vyššiu úroveň ako svedectvo dobového svedka. Ja by som to nerobila. Str. 90. Perún, Živa, Rod, Svarog, Mokoša to všetko boli svätosti.[zdroj?] Str. 91. Lebo niektorí sa snažia prispôsobiť obraz staroslovenského duchovna grécko-rímskemu. Takéto „poľudštenie“ bohov sme v našej kultúre nezaznamenali. B.O.: Asi nepravda, lebo pohanské modly mali podoby človeka, tváre, aj stĺp s trihlavom, štvorhlavom bol u nás rovnako ako v hinduizme. Hinduizmus pozná stovky poľudštených božstiev, preto nie je dôvod pochybovať o tom, že u nás tomu bolo ináč. Viď aj obrázok Svantovíta 4-hlavého na str. 136 Žiarislavovej knihy, alebo sošky na str. 105. Žiarislav sám vo svojej knihe má na strane 78 fotku asi svojho dreveného božstva, ktoré je zrejme poľudštené, lebo sa nápadne podobá na ľudskú tvár. Rugievít u baltských Slovanov mal 7 tvárí, Svantovítova modla v Arkone má 4 tváre „znak vševedúcnosti“ (zdroj: Světové mytologie, str. 397). Viď aj obrázky z Pohanska v tomto článku: http://sclabonia.sk/2015/11/blazena-ovsena-patra-po-navrate-drievnych-bohov/ Str. 94. Podľa dávnej slovanskej povesti svet stvoril Svarog, div nebeského svetla, a to tak, že ho uhnietil z ohňa.[zdroj?] … Pojedni vravia, že Svarog ukul Slnko, iní povedajú, že Slnko je Svarogov syn – Svarožič, niektorí ho vraj označovali ako Dažboga. B.O.: Prečo máme Svarog s g a nie Svaroh s h? Zmena g–>h bola veľmi pravidelná. Nie je to dôkazom toho, že slovo Svarog bolo do nášho jazyka prevzaté až po ukončení premeny g na h v slovenskom jazyku? Zdá sa, že slovo Svarog je prebraté z jazykov, kde g je stále živé. Podobne Dažbog. Ináč je úžasne vedecké, používať slovné spojenia ako: pojedni vravia, iní povedajú… Zdroj uvedený nie je. Podľa knihy Světové mytologie – V kyjevskom panteóne bol Chors a Dažbog na druhom mieste. Meno Chors je vraj iránskeho pôvodu, nakoľko „choršed“ znamená Slnko. V staroruských textoch sa Chors v jednom prípade prekrýva významovo s Apolónom, bohom Slnka v gréckej mytológii. Z faktu, že staroruský kronikár v lavrentievskej redakcii letopisu pri vymenúvaní bohov medzi Chorsa a Dažboga nekladie spojku „i“, ktorou spája ostatné mená, možno súdiť, že Chors bolo len iné meno pre Dažboga. V ruskom preklade z byzantskej kroniky Jana Malaly v Ipatevskom letopise z roku 1114 sa slovom Dažbog prekladá grécke slovo „hélios“ – slnko. Etymológia slova Dažbog ukazuje na Slnko ako na boha darcu. Za Dažbogovho otca sa v starých pamiatkach uvádza Svarog, ktorého staroruský prekladateľ kroniky Jana Malaly stotožnil s Hefaistonom z gréckej mytológie. Bol teda Svarog – božský kováč, bohom ohňa, z ktorého sa zrodilo Slnko. Tento obraz bájneho kováča zrejme súvisí so starolitevskými mystickými predstavami o veľkom kováčovi, ktorý „ukul Slnko, aby osvetľovalo zem, a vyhodil ho na oblohu“. Syn Svarogov sa niekedy tiež nazýval Svarožic, čo je vlastne iné meno pre Dažboga, teda boha Slnka. Ako je dochované v niektorých staroruských homíliách, Svarožičom nazývali v starom Rusku inokedy aj domáci oheň, oheň pece na chlieb alebo sušiarne, k nemu sa modlili a jemu prinášali obety. Teda podľa tohoto zdroja je zo Žiarislavovej slovenskej povesti vlastne povesť litovská. Str. 96. Tajný vedomecký jazyk.[zdroj?] Str. 96. 6 ramien svargy…[zdroj? odkiaľ pomenovanie svarga?] Str. 96. Točiaca sa svarga má ramená zahnuté na znak otáčavého pohybu. B.O.: Prečo Žiarislav nenazýva tento symbol svastikou? Str. 97. Sviatkom Slnka sú aj oslavy zimného slnovratu, ktorého označenie – Kračúň – podľa najkratšieho dňa v roku od Slovanov prevzali aj Maďari a Rumuni. B.O.: Podľa mňa je Žiarislavova etymológia opäť len ľudovou etymológiou, nesúvisiacimi asociáciami. Môj názor je, že názov Kračúň súvisí so slovom Chors „Slnkom“, viď vyššie. Kračúň by tak bol oslavou sviatku Slnka. Podobnosť so slovom krátky je najskôr náhodná. Žiarislav neukazuje prepojenie osláv zimného slnovratu so stromom života. Ja na str. 54-57 toto ukazujem. Práve v tomto čase má strom života rozkvitnúť a zaplodiť. Str. 102. Štvrtok sa označoval ako Perundan. B.O.: Perundan = Perúnov Deň = angl. Thursday = Thorov Deň Perúnovi zodpovedal germánsky boh Thor. Str. 103. O Perúnovi. B.O.: Ak bol Perún bohom, aké mal prikázania? Aké mal chválospevy? Ako súvisel so Slnkom a posvätným stromom večného života? Autor sa nevenuje etymológii názvu Perún. Str. 104. Lada isto súvisí so slovom ladiť. … Lad je teda slovný i významový základ slova súlad a ladnosť. B.O.: Podľa Macheka ladný je už staročeské, ale súlad, lad sú prebraté až za Jungmana z ruštiny alebo poľštiny. Pôvod je neistý. Najskôr je to skrátenina z lagoditi a lagodn. Str. 105. Ded, nárečovo ďond, doNd[zdroj?], ďad, džad, dziad (pl.), ded, děd z praslovanského dädъ (ъ je tvrdý jer), teda uctievaný duch predkov[zdroj?]. … Hoja, Ďunďa, hoja… Ej, Lado, Lado, … Str. 143. Žiarislav spája Deda s Ďunďom a Dindym. (Hoja Ďunďa… Na sv. Dindy…) B.O.: Slovo doNd som v žiadnom etymologickom slovníku nenašla. Ded ako duch predkov? Aký je zdroj tohoto tvrdenia? Žiarislav píše, že tieto slová sú uchované v podobách, aj keď ľud už zabudol, čo slová Ďunďa a Lada znamenajú… Podľa mňa je však možné, že to nepamätajú preto, lebo nič také, ako Žiarislav tvrdí, jednoducho nebolo. Tiež by som si dovolila pochybovať o Dindym, pretože Dindy čítame tvrdo ako Dyndy, pričom, ak by šlo o Ďeda, malo by sa Dindy čítať prinajmenšom mäkko ako Ďindy. Keby aj došlo k stvrdnutiu ď na d, Žiarislav nevysvetlil, z akých jazykových dôvodov sa to malo stať. Preto si dovolím vysloviť názor, že táto asociácia medzi dedom a Dindym môže byť asi len ezoterická. Str. 108. Rod = div.[zdroj?] Radegast je spájaný s božstvom slnečným. … Názov božstva Radegast niektorí vykladajú ako Rodhošť.[ktorí? zdroj?] B.O.: Žiarislav odvodzuje meno Radegast od koreňa rod. Nevysvetľuje, čo znamená druhá časť mena gast. Je v tomto smere neúplný. Podľa mňa meno Radegasta môže súvisieť s božstvom, ktoré „má rado hostí“. Slovania podľa starých zápisov mali povinnosť uctiť si hostí a Radegast mohol byť tým božstvom, ktoré túto oblasť pokrývalo. Obrad za hostí patrí medzi najvýznamnejšie obrady v hinduizme – najdôležitejší však je, ak si dobre spomínam, obrad predkom. Od Radegasta máme názvy Rožnov pod Radhoštem alebo Radošina (nie je Rodošina s o, ako by vyplývalo zo Žiarislavovho výkladu). Osobne neverím, že existovalo božstvo/div Rod. Str. 110. Na pohrebných obradoch dávali účastníci obetinu predkom v podobe na zem odliatej pálenky, jedenie s predkami na zádušné sviatky, tanier pre umretého na vianočnom stole. B.O.: Ide asi už o zdegenerovanú formu obetiny, keď sa pálenka leje na zem. V hinduizme sa dáva obeta ohňu, ak sa nemýlim. Str. 113. Turíce – sviatok duší predkov[zdroj?] … zimnoslnovratové obrady spájané s Rodom[zdroj?] Str. 116+117. Živa ako životodarná sila je slovo novodrevné[má byť novodrievne, pozn. B.O.], ktoré dostalo krídla s prvým vydaním tejto knihy. … Je dosť možné, že vzhľadom na predchádzajúce duchovno-slovné spojitosti, toto slovo kedysi aj jestvovalo. Dnes označenie „živa“ v zmysle „životná sila“ používame ako odborné vedské (vedomecké) slovo na označenie sily, nie ako nejakého neživého javu v zmysle označenia fyzikálnych veličín sústavy SI, ale používame označenie živa pre silu životnú, a to v širokom poňatí, teda aj ako nosnú zložku živlov, ale aj ako silu vesmírnu. B.O.: Čo sa týka definície živy, ide o autorský výmysel. Čiže autor akoby tvrdí, že živu nemožno merať vo fyzikálnych jednotkách. Teda, ak správne chápem, je prístrojmi nemerateľná. Str. 117. Svätosť Živa sa má nachádzať v nápise neslovanského Helmolda v podobe Siva. Helmold ju považuje za jedno z hlavných božstiev polabských Slovanov. Výklad Sivy ako Živy považujú mnohí za neisté. B.O.: Hoci Žiarislav existenciu Živy nedokázal, v obrázku z Helmoldovej kroniky (na str. 116) už popis nehovorí o Sive, ale o Žive. Je to manipulácia. Najskôr nastrelil neoverenú hypotézu a potom z neoverenej hypotézy vyrobil tvrdenie v popisku pod obrázkom. Str. 117. Mokoš na východnom Slovensku. B.O.: O tomto by som sa rada dozvedela viac. Nezdá sa mi to. Str. 117. Veľmi zaujímavá je skutočnosť, že v českej biblii je pri preklade báje do jazyka českých Slovanov Eva preložená ako Živa. B.O.: Je to v skutku zaujímavé. Dokonca až také zaujímavé, že tomu neuverím, kým to na vlastné oči neuvidím. Vie Žiarislav poskytnúť tento zdroj? Str. 118. „My, čo sme naučení chodiť v takomto opasku, vieme, že je to dobré na silu,“ povedal pisateľovi pred rokom starý bača z Liptovských Sliačov. B.O.: Bača predstavuje valaskú kultúru, nie slovenskú. Stačí si porovnať oblečenie drievnych Rusov s oblečením valachov, bačov. Je to úplne odlišné oblečenie. Slováci podľa mňa časom prijali valaskú kultúru za svoju, Maďari zase slovenskú. Teda tá kultúra, ktorú majú Maďari dnes, bola pôvodne naša slovenská – samozrejme, že nemám na mysli staromaďarskú kočovnú kultúru. My dnes považujeme za národné jedlá halušky s bryndzou, za národný symbol valaský opasok s valaškou. Lenže halušky už na prvé počutie majú valaský pôvod, lebo je tam zdrobňujúca prípona -uš. Halušky boli pôvodne galušky. Rusi majú bábUŠka, my máme babIČka. Preto galušky po našom sú galičky, guľôčky. Napr. aj meno Jánošík obsahuje zdrobnelinu hneď dvakrát. Prvý raz -OŠ, druhý raz -ÍK. Meno Maruška by v našom prostredí malo mať formu Marička, Česi to tak majú – Marička Magdonová. Takže ja by som sa veľmi o bačov a pastierov neopierala pri štúdiu pôvodnej slovenskej kultúry. Môj názor. Str. 118. Autor spomína slovenskú ľudovú povesť Bača a drak, v ktorej sa zjaví čarodejník s tretím okom na čele. Má sa tu hovoriť o tom, ako Boh vdýchol človekovi dušu cez čelo. B.O.: Opäť bača ako v prípade vyššie. Str. 119. Pero – odznak slobody, ochranný znak. [zdroj toho, že to je ochranný znak?] Str. 119. Táto ochrana, spolu s klobúkom, je aj akýmsi odznakom zvrchovanosti. Klobúk nie je len novovekou pokrývkou hlavy, kruhový klobúk je známy z drevného[má byť drievneho, pozn. B.O.] ukrajinského znázornenia sochy štvortváreho božstva známeho ako „Zbručský idol“. B.O.: Slovo klobúk je podľa etymologických slovníkov neslovanského pôvodu. Ako sa volal ten ukrajinský klobúk? Toto by bolo zaujímavé zistiť, lebo by sme možno spoznali pôvodný slovanský názov pre klobúk. Pri tejto príležitosti by som upriamila Žiarislavovu pozornosť na slovinský (v ich reči slovenský) národný klobúk. V knihe Prví stavitelia európskej spoločnosti sa spomína slovinský klobúk ako súčasť národného oblečenia Slovincov. Dá sa nájsť aj na wikipédii (https://en.wikipedia.org/wiki/National_symbols_of_Slovenia). Po anglicky treba googliť Slovenian hat. Str. 119. Kruhová náušnica u chlapov je odznak starej, slobodnej doby. [zdroj?] Str. 121. Mokošin vrch v spise zo 14. st. Mokoš – predstavovala matku – živiteľku, pravdepodobne ducha matky zeme. Mokoš – mokrota – mokraď – mokrá. Mokša – sanskritsko védsky spása, staroindicky vznešená. B.O.: Aj keď slovenský koreň mok- naozaj súvisí s mokrotou, ja osobne pochybujem, že pôvod Mokoše je slovenský. Vedie ma k tomu koncovka -oš, ktorá, ako som ukázala predtým, má svoj pôvod skôr vo valaštine. Myslím si, že tá koncovka -oš sa v juhoslovanských jazykoch premenila na -ič, napr. Mladič, u nás -ic, -ec alebo -ík, teda Mladic, Mladec alebo Mladík. Mokoša by po našom mala byť Mokiča, Mokica, Mokeca. Môj názor. Str. 121. Mokoša je ochrankyňa priadok. [zdroj?] Str. 122. Materská vocalist teda môže mať meno Mokoša, Mokoš. B.O.: Zase neurčitosť. Str. 122. Ako taká je vo veľkej miere chápaná ako ochrankyňa žien a diev. [kým je tak chápaná? zdroj?] Str. 122. Na Ukrajine a v Rusku je v ľudovede úcta k Mokoši zaznamenaná ešte aj v 19. st. [zdroj?] Str. 122. V 16. st. v Ruskej oblasti kňaz sa pýtal Rusov pri spovedi, či nechodia k Mokoši, a či sa nemodlia k vílam, Rodu, Rodžaniciam… a Mokoši.[zdroj?] B.O.: To naozaj? Zaujímavé najmä o tom Rode a Rodžaniciach. Chcela by som poznať zdroj, ináč neuverím.:) Str. 124. Veles – podľa Žiarislava súvisí s koreňom veľ-ký, vl-ádnuť, vôľa. B.O.: Velesa poznáme z viacerých písomných prameňov (Život sv. Vladimíra, Slovo o pluku Igorovom, Život sv. Avraama Rostovského, Nestor), napriek tomu ja opäť pochybujem o slovenskosti a slovanskosti Velesa, a to najmä pre koncovku -es, ktorá mi zase znie skôr valasky, latinsky. Myslím si, že ak by mal byť Veles po našom, musel by znieť ako Velic, Velec, alebo Velič, alebo Velík, alebo Veľký. Možno sa jedná ešte o nejakú spoločnú gepidsko-slovanskú alebo slovansko-sarmatskú duchovnú zmesku. Ja osobne vnímam možný súvis medzi slovom Veles a Vlach, viď plurál Vlasi. Ako som už písala vyššie cirkevno-slovensky vlošnik, vlšnik bol zaklínač (kresťanmi vnímané v negatívnom význame). Podľa online etymologického slovníka slovo Welsh, ktoré podľa mňa súvisí s Vlachom a možno tiež s bohom Velesom, má svoj pôvod nie v koreni veľ- (veľký), ale znamená cudzí, nebritský, neanglosaxonský, welšský, valašský, neslobodný, poddaný, podrobený, slúžiaci). Staroanglicky vraj toto meno znelo Wielisc – mne to nápadne pripomína Bielisk, bielský. Anglická koncovka -ish, nemecká -isch alebo škandinávska koncovka -sk je vlastne slovenská koncovka -ský. Anglické Welsh je vlastne Welský. Slovo sa vraj použilo v germánskych jazykoch na označenie tých, ktorí hovorili po latinsky, odtiaľ staro-hornonemecké Walh, Walah „Kelt, Riman, Gal“. Ak by sme ale hľadali súvis so slovom Valhalla, čo je nebeská hala, v ktorej Odin získava duše hrdinov padlých v boji. Podľa toho online zdroja, je pôvod zo starého nórskeho Valhöll „hala padlých;“ prvá časť z valr „tí, ktorí padli v boji,“ z protogermánskeho *walaz (zdroj tiež zo starého anglického wæl „porážka (vo význame zakáľačka), telá padlých,“ starého hornonemeckého wal „bojové pole, porážka“), z protoindoeurópskeho koreňa *wele- (2) „udrieť, zraniť“ (zdroj tiež z avestského vareta- „zadržaný, väzeň,“ latinské veles „duch mŕtvych,“ staroírske fuil „krv,“ welšské gwel „rana“). Druhá časť je z höll „hala,“ z protoindoeurópskeho koreňa *kel- (2) „skryť“ (pozri cela). Novozavedené starožitníkmi z 18. st.. Takže to vyzerá, že Veles je napokon germánsky „duch mŕtvych bojovníkov“. Žiarislav však vôbec kriticky nevylučuje túto anglosaskú možnosť. Poznal ju vôbec? Str. 129. K Velesovej podstate hospodárskeho božstva patria prejavy ako slovenská obchôdzka s Turoňom. Obchôdzka s Turoňom býva na Fašiangy, ktoré sú odvodené od veľkonočného pôstu. V dávnejšej dobe mohli byť takého obchôdzky spájané s Turícami, čomu by nasvedčovalo koreňoslovie. B.O.: Treba povedať, že slovo fašiangy nemá slovenský pôvod. Pôvod je germánsky, zodpovedá mu anglické repast (hostina), resp. feasting (hostenie). Keď už hovorím o hostine, neznamená náhodou Radegast toho, kto má rád hostí, hostinu, kto sa rád hostí? V hinduizme sú významné obrady venované práve na uctenie si hostí. Ak by však -gast v mene Radegast malo germánsky pôvod, šlo by asi o ducha Rade (viď angl. ghost=duch). Čo by však bolo Rade, neviem. Žiarislav nevysvetlil, prečo máme v slovenčine toľko germánsky znejúcich božstiev a názvov obradov (Fašiangy, Vajano, Vianoce, možno Radegast, možno Veles, možno aj ďalšie). Str. 129. Rohy sú zaznamenané pri stvárnení Velesa.[zdroj?] Str. 132. Praslovanskú predponu v slove „smrť“ možno vyložiť ako „dobrá“ smrť, keďže „su“, prípadne „(a) su“ znamená v indoeu. „dobré“. B.O.: No to je asi nie celkom tak – napíšem to diplomaticky. Podľa mňa je písmeno s v slove smrť (oproti lat. mors, mortis) presne z toho istého dôvodu, ako je s v slove slepota oproti latinskému lippitudo, resp. sloboda oproti libertas. Viď moja kniha str. 169/7.21. Myslím, že o tomto písal Šimon Ondruš v niektorej časti Odtajnených trezorov slov. U nás sa z nejakého jazykového dôvodu pridávala predpona s na začiatok slova. Str. 132. Žiarislav píše o arabských správach, ktoré hovoria, že Slovania pri spaľovaní mŕtveho prejavujú radosť, lebo sa tešia, že sa Boh zmiloval nad mŕtvym. B.O.: Pritom na strane 112 opisuje cirkevný zákaz obradného pohanského oplakávania mŕtveho, kvílenia, víkania, lámania rukami a vyciťovania kdejakých slov, skutkov a činov mŕtveho. Žiarislav kriticky nezhodnotil jednotlivé štádiá pohanstva, lebo z vyššieho je zrejmé, že pohanstvo v 9. storočí malo inú podobu ako pohanstvo na sklonku modernej doby. Str. 134. Vesna – východoslovanské slovo – na počesť jari je volená v jarnom obrade kvetná kráľovná, ktorá je v ľudových piesňach ospevovaná aj ako bytosť bájna, div, diva. B.O.: Žiarislav ukázal, že Kvetná kráľovná bola ospevovaná, ale neukázal, že Kvetná kráľovná bola Vesna. Spojenie medzi Vesnou a Kvetnou kráľovnou neukázal. Otázne je, do akej miery bola Vesna známa u nás, nakoľko Vesna je východoslovanské slovo pre jar, teda pojem u nás nepoužívaný. Str. 137. Poslaním tejto knihy je priblížiť naše pôvodné duchovno dnešnému čitateľovi v základných črtách a vnímanie svätostí je len jednou z mnohých rovín našej duchovnej kultúry. B.O.: Toto sa Žiarislavovi naozaj podarilo – podať naozaj iba základy pôvodného duchovna. Navyše duchovna už značne zdegenerovaného, s cudzím pomiešaného a od cudzích prebraného. Moja predstava o pôvodnom slovenskom duchovne je značne rozdielna. Ja považujem za pôvodné duchovno to duchovno, ktoré ešte malo, rovnako ako hinduizmus dodnes, posvätné mantry, obradné piesne, báje a povesti. Hinduizmus má tieto prastaré verše viazané na presný počet slabík, čo pôsobí ako ochranný a opravný kód proti tomu, aby sa nejaké slovo nahradilo iným, alebo vynechalo. U nás sa zmenil jazyk, slabičné pravidlo sa narušilo, niekde došlo ku kontrakcii jazyka, inde pribudli slabiky. U nás by pôvodné posvätné mantry zanikli aj bez kresťanstva kvôli zmene jazyka. Myslím si, že pôvodné slovenské duchovno malo ešte jasne stanovené obrady s jasným vedomým významom. Dnes sú často napodobeniny týchto pôvodných obradov vykonávané nevedome, napodobňujúco, bez chápania podstaty – prípadne si tú podstatu niekto vymyslel nanovo a upravil podľa svojich predstáv a záujmov. Naše pôvodné duchovno je naveky stratené – teda pokiaľ nebudeme cestovať do minulosti. To, čo z neho zostalo, sú len malé zašpinené čriepky z kedysi pekného farebného krčahu. Žiarislav sa pustil do ťažkej úlohy, keď sa rozhodol zrekonštruovať tento krčah. Str. 138. Stribog = vraj môže byť od stri podľa svišťania vetra, najčastejšie od iránskeho stríbagha. B.O.: Žiarislav hovorí o iránskom slove, ale jeho preklad neuvádza. Čo znamená stríbhága? Som si vedomá toho, že viaceré zdroje odvodzujú Striboga od vetra, ale ja vidím v slove stri býka (napr. v nemčine máme der Stier, čo je býk), u nás prešmyčkou (metatézou) stri-. Striga, čo je podobné slovo, má svoj pôvod v latinskom strix, čo je sova, kuvik. Str. 185. Božstvo Chors – neznámy výklad. Žiarislav spomína ruské slovo chorošo, čo znamená dobre, ale uvádza, že nemá jasné koreňoslovie. B.O.: Ako som spemenula vyššie, v knihe Světové mytologie sa pôvod odvodzuje od iránskeho choršed, čo je Slnko. Str. 138. Simargl = môže ísť o vplyv iných kultúr, ktoré ani v ruskej, ani v pobaltskej oblasti neboli nijako výnimočné. B.O.: Mne božstvo Simargl znie germánsky, škandinávsky. Toto božstvo sa zachovalo iba u Rusov. Ako vieme, meno Rusov Rusi pochádza od názvu germánskeho národa podobného Švédom. Títo Germáni sa volali Rusi. Rusi-Germáni boli germánskym kmeňom podobne ako Dáni, Švédi, Nóri alebo Vikingovia. Ruský kronikár Nestor píše o tom, že Slovania v Rusku si nevedeli vládnuť sami, nevedeli si zvoliť nikoho zo svojich, aby im všetkým vládol, preto si zavolali týchto Rusov-Germánov, aby im vládli oni. Myslím si, že práve títo Rusi-Germáni priniesli so sebou aj božstvá, ktoré nám dnes znejú germánsky. Ak by božstvo Simargl malo znieť slovansky, muselo by vyzerať ako Smiragel (po prešmyčke). Wikipédia však uvádza úplné iné vysvetlenie mena Simargl. Božstvo Chors u Rusov-Slovanov podľa mňa zase súvisí so staršou sarmatsko-slovanskou jednotou. V mojej knihe Pátranie… na str. 11 uvádzam zápisky Tacita, ktorý okolo 1. st. nášho letopočtu píše o Venedoch (predkov Slovanov), pričom váha, či ich má priradiť ku Germánom, či ku Sarmatom. Píše, že Venedi prijali tiež dosť mravov od Sarmatov (Iráncov), ale skôr ich pokladá za Germánov, pretože žijú ako Germáni, to jest stavajú si domy, nie stany, chodia pešo, nie na vozoch, a používajú štíty. Nenašla som nejakú pasáž, v ktorej by Žiarislav riešil, odkiaľ a prečo sa mohli cudzie božstvá dostať do slovanského duchovna. Str. 140. Žiarislav rieši pôvod slova „tata“ (otec). Slovo „tata“ spája so sanskritským „tat“ („toť“, a vraj aj „svätosť“) a to so slovom „tatva“, čo je podľa neho svätosť v zmysle živel.[zdroj?] Pripúšťa možnosť, že „tata“ mohlo pôvodne byť zámenom, napr. „toť“, v sanskrite „tat“ (to), ktoré je vraj používané aj na zástupné označenie veľkosti – svätosti. Žartovne spája maďarský názov pre Slovákov „Tóti“ s týmto „tat“ (svätosť). B.O.: Tak tu je učebnicový príklad toho, ako sa etymológia nemá robiť. Niekto môže vidieť súvislosti aj tam, kde nie sú. Nemôžem dokázať, že sa Žiarislav mýli, ale takáto kontrukcia je podľa mňa vrcholne nepravdepodobná. Podľa mojej vedomosti existovalo staroslovenské slovo tatba, ktoré sa nachádza v Brižinských spomienkach v texte: „ili v lži, ili tatbe, ili zavisti, ili v vzmazi…“. Slovinci prekladajú slovo tatba slovinským slovom tatvina, ktoré znamená krádež. Tatva teda podľa mňa neznamená svätosť, ale pravý opak – niečo nesväté – krádež. Zaujímalo by ma, či Žiarislav má zdroj tvrdenia, že tatva súvisí so sanskritským tat. To by ma fakt zaujímalo. Žiarislav použil vtipný podtón, keď spojil sanskritské tat s maďarským Tóti. Musel použiť vtipný podtón, pretože ináč je toto pripodobnenie rovnako ezotericky vyfabulované ako údajné ezoterické fabulácie takzvaných kontroverzných autorov. Ak Žiarislav v úvode svojej knihy sľúbil, že jeho kniha sa bude držať pri zemi, tak tu si dovolil skryto uletieť rovno do vesmíru.:) Pamätáte si, ako na str. 69 spájal maďarské Tót s Tatrou? Nemožno spájať všetko so všetkým. Podľa mojich vedomostí maďarské Tót má pôvod v rovnakom slove ako slovo Deutch. Str. 141 Žiarislav rieši pôvod slova „mama“. „mámiká“ v sasnkrite znamená „moja“ . Mamka u starých Árijcov (sasnkrit) teda znamená „moja“. Vzhľadom na uvedené „mama moja“ v podstate VYZNIEVA ako „moja moja“ – má má. V češtine a západnej i podpolianskej hovorovej slovenčine dodnes skrátený tvar má znamená „moja“. Vety v tomto odseku treba čítať s určitou ľahkosťou, ktorá nám môže pomôcť pochopiť to, čo sa nedá do bodky dokázať jazykovednými rozbormi. B.O.: Všimnime si, že Žiarislav vo svojom tvrdení použil slovo „VYZNIEVA“, nie slovo „JE“. Ono to tak síce môže VYZNIEVAŤ, že „mama moja“ je „moja moja“, ale v skutočnosti to tak vôbec nemusí BYŤ. Pri písaní odborného textu naozaj záleží na každom slove. Obzvlášť pozorný treba byť najmä pri slovách typu „vyznieva“ alebo „má súvis“ alebo „môže mať súvis“ alebo „zrejme“ a podobne. Napríklad keď je niekde napísané „zrejme“, môžete si byť takmer istí, že to „zrejmé“ vôbec nie je a že to tak vôbec nie je. Takýmto spôsobom sa dá napísať pravdivá vedecká publikácia bez toho, aby v nej bola uvedená akákoľvek pravda. Aj ja používam tieto výrazy, rovnako tak každý vedec, keď si nie je istý. Je v poriadku, používať ich, no čitateľ by mal vedieť, že takýmto tvrdeniam má prisúdiť primeranú pravdivostnú hodnotu. Žiarislav mal vysvetliť, že české má vzniklo kontrakciou z moja podobne ako naše ktor-á z ruského kotor-aja. Koncová prípona -aja sa časom zmenila/skrátila na -á, lebo ľudia boli leniví otvárať toľko ústa. Čiže pôvodne bolo moja, nie má. Čiže slovo mama (má-má) mohlo podľa Žiarislavovej hypotézy vzniknúť až po skrátení moja na má, čo je dosť neskoro, dávno po drievnych časoch. Prečo ale potom angličtina pozná slovo mom (mama)? Aj u nich to znamená moja-moja? Okrem toho povedať, že mamka u starých Árijcov znamená moja je nesprávne, pretože naše mamka je zdrobnelinou slova mama. Asi ťažko by starí Árijci používali slovenské zdrobneliny. Ak by ich aj používali, Žiarislav by musel odpovedať na otázku, prečo si nezvolili iný tvar zdrobneliny, napr. mamička alebo mamulienka. Proste takto sa etymológia nerobí. Aby to Žiarislav zachránil, musel napísať, že vety v tom odseku treba čítať s určitou ľahkosťou, ktorá nám môže pomôcť pochopiť to, čo sa nedá dokázať jazykovedou. Ja by som to napísala ináč – že vety v odseku treba čítať s určitou zaslepenosťou, ktorá nám môže pomôcť dopracovať sa k významu, ktorý chceme dostať obídením jazykovedných rozborov. Opäť tu ide o voľné narábanie s rôznymi asociáciami, a to najmä v oblasti etymológie, ktoré sa stali objektom kritiky recenzenta Prochásku pri takzvaných ezoterických autoroch. Str. 141. Žiarislav špekuluje o gótskom pôvode mena hunského vojvodcu Attilu, čo má súvisieť so slovanským otec. Akeďže v Attilovom vojsku boli dokázateľne aj Skíri, teda Skýti, a tých dejepisci rozdeľujú na iránskych vládnucich Skýtov a slovanských Skýtov-oráčov, je celkom možné, že jeho meno nemuselo byť gótskeho pôvodu. No aj tento odsek Žiarislav radí čítať s ľahkosťou. B.O.: Čiže tu máme opäť príklad vytvárania asociácií bez dôkazov. Wikipédia tiež pripúšťa pôvod mena Attila v oteckovi, avšak pôvod vidí v gótčine, prípadne v turečtine, pričom súvis potom vidí s riekou, slávou, jazdcom, atď. Mne koncovka -il znie turkicky (podobne -ul). Faktom zostáva, že latinčina nedokázala zapísať náš zvuk c, takže ho nahrádzala písmenom t. Ak by meno Attila malo slovanský pôvod, naozaj mohlo pôvodne znieť Acila, pričom zapísané by bolo ako Atila. Avšak koncovka sa mi nepozdáva. Podľa mňa by si p. Procháska mal Žiarislavovu knihu asi ešte raz dobre prečítať, lebo Žiarislav sa podľa mňa ničím nelíši od ezoterických autorov. Tu by som rada upozornila p. Prochásku, že v etymológii nemôžeme hovoriť o overenej teórii. Každé vysvetlenie pôvodu slova platí iba s určitou mierou pravdepodobnosti a aj v praxi nachádzame v etymologických slovníkoch 2, ba aj 3 alebo aj 4 rôzne hypotézy o pôvode nejakého slova. Aj mnohí, takzvaní renomovaní etymológovia, sa utli a to nejeden raz! Teda aj profesionálni etymológovia sú často ezoterikmi. Občas sa stane, že netitulovaný nadšenec, použijúc len zdravý sedliacky rozum a nezaťažené vcítenie, kvapne na pravú podstatu nejakého slova. Ďalej v texte ukážem príklad toho, ako sa prof. Šimon Ondruš flagrantne sekol v etymológii mena rieky Hornád (viď moje pripomienky k str. 165). Str. 142. Žiarislav ďalej ulietava ezotericky, keď tvrdí, že prastaré slovo urchin ako aj sestra podľa jazykovedcov nemajú doložené koreňoslovie. Žiarislav „s ľahkosťou dejinného vánku nazerá“ [v preklade ulietava, pozn. B.O.], že urchin by mohol vzdialene súvisieť s bránením, kým sestra so svojskosťou-našskosťou a azda aj dobrotivosťou. B.O.: Tak teda idem ulietavať aj ja, keď už toľko ulietavame. Ja osobne vidím možný súvis slova urchin so slovom brať, lebo urchin si berie muža-brata za priateľa/priateľa (pobratimstvo=zobrať sa) (Žiarislav v tejto časti ukazuje, že slovo urchin malo kedysi význam priateľ, do maďarčiny prešlo vraj ako barát=priateľ ). Podobne si muž berie ženu za manželku. Všimnime si logiku brat=brať oproti prijateľ=prijať. Ale možno je priateľ z priať. Potom by priateľ bol ten, komu prajeme. Machek uvádza ako pôvod aj priať, aj prijať, ktoré vzišli z particípia-adjektíva prьjanъ, ktoré súvisí so staro-indickým pi-priyáníh. Ind. priyáh znamená milý, prínáti potešuje, pritáh potešený, radostný. Podobné nemecké Freund, a gótske frijónds priateľ. K slovu urchin Machek uvádza praslovanskú formu bratrъ, ktorá súvisí so stind. bhrátar-. Pôvodne vraj bol koreň *bhrátér, ktorý má zakončenie ako patér, otec, máter matka a iné, vyjadrujúce – podľa Isačenka – príslušnosť k exogamnej jednotke prvobytného matriarchálneho rodu; pričom o bhrá- sa nedá povedať pranič. Ako kuriozitu uvediem z Machekovho vysvetlenia, že kým bratov syn je po staročesky bratranec, bratova dcéra je bratrana, bratranica. K pôvodu slova sestra mi nič nenapadá. Str. 143. DED, BABA. Žiarislav poukazuje na zvukovú podobnosť medzi mladým a starým v rode: ded-dieťa, baba-bábä. Vraj akoby mladé a staré bolo to isté. B.O.: Je to zaujímavý postreh. Aj ja som si to všimla. Navyše by som dodala, že aj bábä pochováme (v objatí matky), aj babu pochováme (do zeme, v objatí akoby Matky Zeme). Ktovie, či slovo pochovať (do zeme) bolo známe aj pohanom, ktorí mŕtvych spaľovali? Str. 149. Na svadbách bola obradným nástrojom tiež drumbľa, pričom… B.O.: Zaujímavé z toho dôvodu, že bubon sa po anglicky povie drum. Čo za nástroj bola drumbľa? Str. 151. V starých slovenských a slovanských dejinách ešte v čase zavádzania kresťanstva vidíme bežné dedenie kniežatstva nie synom, ale synovcom, ktorý je na rozdiel od syna vladyku mužským potomkom po tej istej Babe (veľkej matke), čo je vlastne spôsob dedenia moci podľa praslice. Po nastolení nového náboženstva sa podľa starozákonnej tradície úloha žien výraznejšie potlačila, než ako to bolo v staroslovanskej spoločnosti. B.O.: Podľa toho, čo píše Žiarislav, by dedenie muselo byť z vladyku na syna jeho sestry. Myslím si, že v skutočnosti je celkom možné, že dedenie prebiehalo po mužskej línii, len v prípade, že v dobe veľkých bojov, akými 9. storočie bolo, všetci mužskí potomkovia vladára zahynuli, mohlo dedenie prejsť na mužských potomkov vladárových sestier. Nie som si vedomá toho, že by dedenie po praslici bolo dokázané. Ak bolo, nech Žiarislav uvedie zdroj. Napríklad ani u pohanských Maďarov sa nededilo podľa ženskej línie, ale vládu dedil najstarší z rodu. Tak je aj zachytený spor o nástupníctvo najstaršieho z rodu Kopánya so Štefanom, nitrianskym kniežaťom. Ako vieme, vyhral Štefan, ktorý s pomocou Slovákov porazil Kopánya, a tak potom dal rozsekať Kopáňa a rozvešať časti jeho tela na brány rôznych hradov na výstrahu. Možno takýto systém dedenia bol aj u nás, len v pohnutých časoch vyvraždených rodov mohli mať najstarší mužskí potomkovia iba nejakých 25 rokov, preto sa mohlo zdať, že nešlo o dedenie podľa najstaršieho z rodu. Str. 151. Pretrvalo však aj vedomie o bohynkách ako vedmách.[zdroj?] Str. 152. Prírodné živly. Žiarislav píše: Živel súvisí so životom. Vidíme ho v stati „Živa“. Aká krása v slovenskom duchovnom jazyku! Živel – život – živa. B.O.: Áno, je to vskutku krásne, najmä keď si spomenieme, že Živa ako slovo a div je autorovým výtvorom (str. 116), napasovaným na slovný koreň živ. Keď som bola v Chorvátsku, Chorváti slovu živel nerozumeli, nepoznali ho. Otázka teda stojí, do akej miery je učenie o živloch slovenské a do akej slovanské a do akej pôvodné. Prípadne by ma zaujímalo, ako sa náuka o živloch volala v Chorvátsku, prípadne v Rusku. Str. 153. Naši predkovia vedeli udržať rovnováhu vody a ohňa, preto sme nielenže prežili, ale prežili sme vyše tisíc rokov bez toho, aby sme dobíjali iné kultúry. B.O.: Dobýjali je s tvrdým y. Opravila by som autora, že 1000 rokov sme nie prežili, ale prežívali, v podstate sme chradli a zachránili sme len náhodou na pokraji vyhynutia, aj to len dočasne, pretože v súčasnosti sme na najlepšej ceste zaniknúť, lebo dve deti na pár nestačia na prirodzenú reprodukciu národa. Str. 154. Žiarislav píše: Vieme, že vo východoslovanskom okruhu Slovania uctievali plodnú „Matičku mokrú zem.“ Žiarislav v poznámke dopĺňa: Uvádzajú Lubor Niederle aj Zdeněk Váňa. B.O.: Nepáči sa mi spôsob, akým Žiarislav cituje niektoré zdroje, pretože tu neuvádza stranu v diele, na ktorej môžeme tvrdenia nájsť. V tomto prípade neuviedol ani diela, o ktoré sa jedná. To značne komplikuje možnosť overiť jeho tvrdenia. Str. 158. Žiarislav odvodzuje z existencie bohyne Žeminy (litovsko-lotyšská) a védskeho Zam (bohyňa zeme) svätosť alebo božstvo Zem aj u nás. Vraj existencii božstva by nasvedčovalo aj oslovenie „Matka (Zem)“, kedysi vraj bežné v našom duchu. B.O.: Dokázané to však nemá. Tu by ma zaujímalo, aký je najstarší dochovaný záznam na Slovensku o tom, že Zem je naša matka. Pokojne môže ísť o 19. storočie. V hinduizme, duchovne podobnom tomu nášmu pôvodnému, podľa wikipédie naozaj existovala Matka Zem(Prithvi), pričom bola v sanskrite opisovaná ako krava. Str. 158. Zem teda bola považovaná za bytosť a podľa toho bola už od dávnych čias uctievaná. B.O.: Vyššie Žiarislav píše, že existencii božstva by NASVEDČOVALO … , o niekoľko riadkov nižšie už píše, že Zem BOLA (neurčitosť je už vynechaná) považovaná za bytosť a uctievaná. Žiarislav existenciu božstva Zeme nedokázal, no manipulatívne sa k nemu dopracoval, pričom napokon z neho spravil istotu. Str. 158. Výraz otčina je z hľadiska našej pôvodnej kultúry výraz cudzorodý[zdroj?] – javí sa ako privezený z nemeckej duchovnej oblasti. B.O.: Zaujímalo by ma, odkiaľ Žiarislav čerpal tvrdenie o tom, že výraz otčina je z hľadiska našej pôvodnej kultúry cudzorodý. Podľa Macheka staročeské otčizna, moravsky a slovensky otčizeň = otcovský podiel, dedičstvo, za obrodeneckej doby používané (vplyvom poľského ojczyzna) vo význame vlasť, vzápätí však nahradené ľubozvučnejším otčina, čo bola sprvoti iba domovina, rodná obec. Žiaľ, v tomto nemôžem súhlasiť z Machekom, pretože vo veľkomoravskej písomnej pamiatke, konkrétne v Kánone na počesť Dimitra Solúnskeho (pochádza podľa wiki z 864 – 867), sa spomína otьčьstva vo význame domovina. Teda už v tzv. veľkomoravskej dobe bolo toto slovo v tomto význame známe. Zdroj: Gábriš, Jáger, Najstaršie právo na Slovensku?, str. 83. Str. 159. S uctievaním Zeme súvisí uctievanie bohyne Mokoš.[zdroj?] Str. 160. „Nech ma prehltne,“ zariekavali niektorí predkovia prísahou svoje slová.[zdroj?] Str. 160. „Božište – vraj názov pre kamenný kruh, uctievané miesto,“ hovoril Lazorík.[iný zdroj? používal sa tento pojem aj na inom slovanskom území?] Str. 162. V starej dobe sú zmienky o ochrane či chovaní hadov v posvätných hájoch.[zdroj?] B.O.: Má Žiarislav na mysli biblického hada v rajskej záhrade? Alebo iný zdroj? Str. 162. Žiarislav sa zamýšľa, prečo tí, ktorí vyleteli do vesmíru, rovnako ako aj pracovníci leteckých liniek majú podstatne častejšie duševné ťažkosti ako iní ľudia. Vedci tento jav podľa neho považovali za záhadu. Podľa neho to vyzerá tak, že zemská sila [asi gravitácia??] je veľmi dôležitá pre našu duševnú rovnováhu. B.O.: Neviem, odkiaľ Žiarislav zobral informáciu, že ľudia, ktorí boli vo vesmíre, alebo pracovníci leteckých liniek majú častejšie psychické problémy. Ba dokonca podstatne častejšie. Toto tvrdenie sa môže ukázať ako nepodložené. O akú štúdiu sa opieral? Ak je však pravdivé, tak si myslím, že psychické problémy môžu byť spôsobované stresom z cestovania, výdajom energie, spotrebovávaním zásob, smerovaním do neznáma, životnou nestabilitou, nedostatkom oddychu. Strata kontaktu so zemou v tom bude hrať asi minimálnu rolu. Str. 162. Mŕtveho v mnohých slovenských krajoch kládli priamo na zem s vedomím, aby svoju silu odovzdal Matke Zemi.[zdroj tvrdenia, že išlo o odovzdanie sily?] Str. 162. Oseň=sviatok zimného slnovratu. B.O.: Takže nie Kračuň? Prečo nespomenul Oseň, keď rozoberal zimný slnovrat? Str. 163. Žiarislav spomína liečebné postupy spojené so zemou. Z národopisu vraj poznáme[zdroj?] aj zakopanie košele chorého na zrádnik (epilepsia) do zeme na sútoku. B.O.: Osobne by som v tomto prípade nepoužila slovo liečba, ale skôr čarodejníctvo, pretože je každému jasné, že zakopávanie košele nemalo s liečbou nič spoločné. Str. 163. Prastarým[zdroj?] nástrojom určeným na styk so silou[zdroj toho, že šlo styk so silou?] zeme bol ozembuch. Str. 165. Ak (voda) v zime nezamŕza, je to teplica[zdroj?] (pri nej Teplička), ak zamŕza, je to studenica[zdroj?]. Ak (voda) chutí ako šťava, je to šťavica, kyslastá kyselica, pri nej Kyseľovo, ak je ešte sladkastá k medu, je to medokýš. Ak tečie hore, v horných horách, Hornád… B.O.: Osobne mám skôr pocit, že teplica je termálny prameň. Osobne nepoznám studenicu, ani miesto alebo mesto nazvané podľa studenice. Existuje tento výraz vôbec? Ani o vode, ktorá chutí ako šťava, som nepočula, a teda ani o šťavici. Zato o Štiavnici áno. Čo sa týka medokýša, podľa Macheka je medokýš kyselka, nie medovo chutiaca voda. Čo sa týka Hornádu ako rieky tečúcej v horných horách, tam by ma zaujímal zdroj tvrdenia. Viď práca Jaromíra Krška o Hornáde, v ktorej mapuje etymológiu pomenovania Hornádu od rôznych vykladačov. Doteraz známe etymológie podľa jeho práce sú: Hornath – rohovitý, oblúkovitý, germ. kľukovité koryto, v maď. dochovaný ako Honrád, nem. tvar Kunert, lat. Conrada, pôvodne Chonrád. Slovanská verzia pôvodu z gъrnъ od hrnúť. Šimon Ondruš, a tu poriadne prestrelil (viď môj komentár k str. 141), hoci bol titulovaný odborník, odvodzoval vraj z Gornъ Gradъ – horné Košice, čo bolo odmietnuté, že takáto zloženina sa v hydronomii nevyskytuje. Šimon Ondruš potom zmenil svoj názor a za pôvod dal apelatívum gora, lebo vraj Hornád pramení pod Kráľovou Hoľou (odtiaľto asi čerpal Žiarislav) vo výške 1050 m.n.m.. Najnovšie od Goótšovej pôvod z Chonrád>Hornád. Žiarislav nekriticky prebral etymológiu Hornád=hore. Často preberanie takýchto prvoplánových podobností býva vlastné ľudovej etymológii, no vo vedeckých dielach by mali mať miesto iba dokumentačné. Keď už hovoríme o nemeckej verzii Hornádu Kunert, tak pri Rajeckých Tepliciach máme dedinu Kunerad, pôvodný zápis Hunyarad, čo znie podobne. Možno súvislosť??? Str. 165. Zvyk na Zimný slnovrat. Ten, kto prvý ráno vstal, nabral vodu zo studničky a ostatných ňou pokropil – tento zvyk pretrval až do novoveku. [zdroj, že to bol dávny zvyk?] Str. 169. Hodnota studne predstavovala v stredoveku zhruba dvojnásobok hodnoty usadlosti.[zdroj?] Str. 170. Žiarislav spája vodu s cestou, voda vodivé, vodiť, no priznáva, že vodiť je od viesť. B.O.: Toto je manipulácia, lebo tvrdenie nemá najmenšiu výpovednú hodnotu, predsa ho autor zaradil do knihy. Načo, pýtam sa, keď tu priznáva, že voda s vodiť nesúvisí? Str. 170. V poznámke 217 Žiarislav tvrdí, že atómy sa nejavia ako hmota, ale ako živa (energia). B.O.: Opäť manipulácia, lebo zo state o Žive vyplýva, že živa je fyzikálne nemerateľná v jednotkách SI (str. 116), pritom tu ňou už označuje energiu atómov, ktorá sa fyzikálne dá odmerať napríklad cez elektromagnetické pole. Som zvedavá, aké atribúty žive ešte pribudnú do konca knihy. Str. 171. V čase splnu je vody v tele bytostí viac. …Increasinglypodlieha prílivu a odlivu, čo je následok mesačnej sily. B.O.: Holý nezmysel. Rožkovitý Mesiac na oblohe je ten istý Mesiac ako plný Mesiac, len je ináč nasvietený. Príliv a odliv nesúvisí so splnom, ale s rotáciou Zeme okolo svojej osi. Str. 172. Skúpych chamtivcov si Sloveni nevážili v dobách dávnych, ani nedávnych, preto sa zachovalo úslovie: „Sľubuje ti hory doly a nepodá pohár vody.“ B.O.: Toto úslovie sa malo zachovať z dôb dávnych, no slovo pohár podľa Macheka pochádza z maďarčiny, ktorí k nám prišli po dobách dávnych, čiže aj úslovie mohlo vzniknúť až po dobách dávnych. Str. 174. Staroslovanskí duchovní podľa záznamov ovládali niektoré dychovo-duchovné postupy.[zdroj?] Zo staroslovanskej (dnes nemeckej) Rujany je napríklad známy záznam, podľa ktorého mohol vstúpiť do chrámu len (predkresťanský) kňaz so zatajeným dychom.[zdroj?] Str. 181. O prvotnosti Ohňa pri vzniku vesmíru svedčia aj indické védy…[zdroj? ktorý verš?] Str. 182. Skákanie cez vatry má očistný a ozdravný[aký ozdravný? zdroj?] účinok. B.O.: Ja v knihe Pátranie… riešim letný slnovrat na str. 57-64. Str. 183. Zimný slnovrat. Pálenie kmeňa nebolo oslavou zničenia, lebo ako vieme z preveľkého počtu záznamov, Sloveni uctievali posvätné stromy a háje. Bola to oslava osvietenia stromu života. B.O.: Ja vnímam zimný slnovrat nie ako oslavu osvietenia, ale ocvetenia stromu života. Cvet v ruštine znamená kvet. Teda ja vnímam zimný slnovrat ako oslavu zakvitnutia stromu života, ktorý, pokiaľ sme boli spravodliví, nám vyplodí plody večného života, ktoré nám po zjedení dajú večný život. Tieto plody večného života v súčasnej modernej dobe zdegenerovali na darčeky alebo hračky, ktoré už neplodí vianočný stromček, ale nosí ich hrdina kresťanstva Ježiš. Str. 183-184. Dôkazom toho (osvietenia stromu života) je pálenie kmeňa na letný slnovrat u Slovákov, ktorý sa volal „pálenie kráľa“. Šlo o veľký kríž s viacerými ramenami znazorňujúcimi tvar stromu, pričom na ramenách dvojkríža boli horiace kôrové kahance s horiacou smolou. Nešlo teda o samotný strom, ale o jeho znázornenie, pričom oheň na jeho ramenách i na vrcholci zvýrazňoval v noci jeho tvar. B.O.: Podľa mňa takéto chápanie kahancov len na účel zvýraznenia tvaru stromu/kríža je nedostatočné. Nechcem tu hodnotiť, kto do akej hĺbky autor rozumie samotnej podstate stromu života, no predsa by som to tvrdenie prirovnala k tomu, že napr. dom má komín nad strechou preto, aby ten dom bolo vidieť z väčšej diaľky. Pritom všetci vieme, že účel komína je celkom iný, a len niekto, kto nerozumie, načo slúži komín, môže povedať, že komín má zviditeľniť dom, aby ho bolo vidieť z väčšej diaľky. Symbolika stromu života má svoje jasné pravidlá a nič na strome života nie je len tak na parádu. Stačí sa pozrieť na staroveké vyobrazenia stromu života u iných kultúr a zistíme, že tento strom je zobrazovaný buď so Slnkom, ktoré nad ním svieti, alebo s dvomi nočnými nebeskými objektmi, ktoré naňho svietia v noci z bočných strán. Motív so Slnkom znázorňuje letný slnovrat, motív s dvomi nočnými nebeskými objektmi predstavuje zimný slnovrat. Počas letného slnovratu Slnko najdlhšie svieti na strom z celého roka, počas zimného slnovratu nočné objekty svietia na strom života najdlhšie z celého roka, lebo vtedy je najdlhšia noc v roku. Tieto objekty boli podľa mňa vnímané ako božstvá, zdroje života-svetla, pričom ich sila bola najväčšia práve buď na letný slnovrat, alebo na zimný slnovrat. Preto sa práve vtedy mali podľa mňa prejaviť a práve vtedy sa malo niečo stať. Čo asi? Čo asi, keď úlohou stromu života je vyplodiť ovocie večného života? No na to, aby strom mohol zaplodiť, musí najskôr zakvitnúť. Samozrejme, že plody večného života mali zafungovať len u spravodlivých ludí. Týmto si vladári zabezpečovali poslušnosť ľudí. Samozrejme, že nikdy nijaký strom na Vianoce nezakvitol, no ľudia sa udržovali vo viere, že sa tak deje, a tak pre druhých ľudí, pre blízkych, kládli na stromček plody (dnes salonky), predstierajúc, že sú to tie plody vyplodené stromčekom života. Tento zvyk dostávať od stromu plody života zdegeneroval do dávania darčekov pod stromček malým Ježiškom tým, ktorí poslúchali. (V mojej knihe Pátranie… toto riešim na str. 54-70) Čiže tie kahance na strome večného života predstavujú tie nočné nebeské objekty (hviezdy, planéty, Venušu, Mesiac), ktoré vidno v Žiarislavovej knihe na str. 70 v erboch. Všimnite si na tých erboch miest, že okrem dvoch nebeských objektov je pri strome kde-tu znázornený kvietok alebo kvietky. Tie kvety sú kvety rozkvitnutého stromu života. Poteším sa, ak niekto poskytne lepšie vysvetlenie. Podobný krížový svietnik pália židia. Str. 188. Biblický Starý Zákon – zakazoval prevádzanie vedomcom cez oheň?] B.O.: Stará Zákon sa dá dobre citovať, presne verš, preto by to bolo dobré použiť. Ak naozaj Starý Zákon zakazoval vedomcom prevádzať cez oheň, tak si myslím, že to bolo kvôli zamedzeniu zneuctenia ohňa. V stati o ohni mi chýba porovnanie obradov slovenských s tými hinduistickými, nakoľko ja tam vidím obrovskú zhodu. Slovenské obrady sa dajú zrekonštruovať na základe tých hinduistických. Str. 191. Kríž. Podľa Žiarislava sa kríž pôvodne nazýval kruhom. Špekuluje nad tým, čo je kráž, vraj je to kruh, a porovnáva výslovnosť krážu s bulharským krăg a poľským podobným slovom krąg. B.O.: V bulharskom slove je písmeno ă, ktoré síce na prvý pohľad vyzerá, akoby malo niečo spoločné s písmenom a, ale je to v skutočnosti tvrdý jer (ъ) a vôbec neznie ako písmeno a. Taktiež poľské nosové ą síce vyzerá ako písmeno a, ale sa nevyslovuje ani ako a, ani ako aN, ale ako oN (kroNg), preto Žiarislav nedocieli zvukovú podobu s krážom, hoci vizuálne tam existuje. Str. 191. Kreslenie krížom-krážom je teda vyznačenie kríža v kruhu. B.O.: Ide tu skôr podľa mňa o zbožné želanie, aby to tak bolo. V angličtine existuje ekvivalent ku krížom-krážom, je to criss-cross a znamená to „vytvoriť štruktúru na niečom s čiarami, ktoré sa navzájom krížia“ alebo „ísť z jednej strany niečoho na druhú a prísť opäť naspäť“. Opitý chodil krížom-krážom. Znamená, že chodil hore dole, hore dole, raz tak, potom zase inak až sa jeho cesty krížili. Mám dojem, že Žiarislavov pokus o nájdenie predkresťanského názvu pre kríž teda silno pripomína jazykovú konšpiráciu, ba až ezoteriku, no vedecky toto neobstojí, hoci používa definitívne výrazy ako „je teda“. Keby napísal „mohlo by to byť teda“, znelo by to nielen skromnejšie, ale by to viac zodpovedalo pravde. Str. 192. Bolo by už načase pochopiť pôvodný význam „prakríža“ – rovnoramenného kríža v kruhu (či bez), ale aj význam kríža viacramenného. Cirkvi totiž využili aj znamenia dvojkríža, či trojkríža, ktoré v našich predkresťanských kultúrach predstavovali strom, prípadne strom života. B.O.: Žiarislav tu cituje sám seba v poznámke 240. Ja som citovala vonkajší zdroj pre tieto tvrdenia, viď moja kniha Pátranie… str. 49 z článku Lipa, drevo življenia: „Ján z Damasku (675-749) stotožňuje kríž so stromom večného života.“ Str. 193. O tom, že kríž nie je vnímaný ako znak radosti, ale ako znak utrpenia, svedčia aj slovenské príslovia ako: „Každý si svoj kríž niesť musí…“ B.O.: V iných prípadoch, keď sa to Žiarislavovi hodilo, vydával slovenské príslovia za predkresťanské. Ako vie rozlíšiť, či ide o pozostatok pôvodnej viery alebo novej? Spravil o tom nejakú kritickú rozlišovaciu štúdiu? Myslím, že som nič také nevidela. Str. 191. Žiarislav hovorí o kríži v kruhu. Podľa neho bol znamením súladu, štyroch živlov, zdaru a štyroch slnečných strán – teda Slnka. Str. 195 píše, že rovnoramenný kríž, často v kruhu, má význam Slnka, vesmíru, večnosti. Na str. 195 už používa svoj odvodený názov Prakríž (Kríž-Kráž), čím ho prezentuje za realitu, fakt. Pritom je to len jeho definícia, ním odvodená pravdepodobne nesprávne. Žiarislav vidí význam prakríža v štyroch životných silách, ktoré opisujú cestu Slnka počas dňa. Druhá možnosť je slnečný znak – tzv. svarga, alebo ako 4 živly, alebo jing-jang, strom života. B.O.: Kríž s kruhom podľa mňa predstavuje symboliku spojenia stromu života so Slnkom počas letného slnovratu, ako som už o tom písala vyššie, teda je to symbol večnosti, nesmrteľnosti, znovuzrodenia. Taký je môj názor. Str. 202. Obrázky navodzujú podobnosť medzi Perúnovou svätyňou v Peryni pri Novgorode a kultovým miestom na hradišti Pohansko. B.O.: Problém je, že kultové miesto v Pohansku má v priemere asi 2 metre, pričom koly sú vrazené do zeme do poloblúka, takže vytvárajú akoby slnečné hodiny. Viď môj článok: http://sclabonia.sk/2015/11/blazena-ovsena-patra-po-navrate-drievnych-bohov/ Svätyňa má omnoho väčšie rozmery. Str. 205. Krúžok v uchu ako znak slobodníkov.[zdroj?] Záver Javí sa mi, že Žiarislav musel vynaložiť veľké úsilie, kým vytvoril svoje dielo, no podľa mňa by sa na ňom ešte patrilo popracovať. Cesta k dokonalosti je dlhá a kľukatá. Návrat Slovenov v duchu a slove, phantasy, pohanstvo, Recenzia, staroverstvo, ulietavanie 11 Responses to Recenzia na knihu Návrat Slovenov v duchu a slove Blažena Ovsená píše: 26/04/2018 o 19:41 Imker, priliv a odliv je sposobeny gravitacnou silou Mesiaca, ktora pritahuje vodu v oceanoch. Avsak smer tejto sily sa meni otacanim sa Zeme okolo vlastnej osi. Keby priliv a odliv zavisel od otacania sa Mesiaca okolo Zeme, tak by priliv a odliv nastali kazdych 14 dni, lebo otocenie sa Mesiaca okolo zeme trva dvakrat tolko, teda 28 dni. imker píše: 26/04/2018 o 10:40 dakujem za zaujimave citanie. k Vasej poznamke zo str 171: „Príliv a odliv nesúvisí so splnom, ale s rotáciou Zeme okolo svojej osi. “ Neviem, ako ste to mysleli-to akoze rychlost otacania Zeme okolo vlastnej osi sa meni 2x za den a tak vznika priliv a odliv? Slapove sily zavisia od polohy mesiaca na svojej obeznej drahe okolo Zeme. Najvacsi priliv a odliv sa prejavuje, ked na jednej priamke v poradi su Zem–Mesiac–Slnko(syzygia–Mesiac je v nove) alebo Mesiac–Zem–Slnko(opozicia–Mesiac je v splne). povodna CAST tvrdenia sa mi zdala viac exaktna ako ta Vasa, avsak obe su „netradicne“ sformulovane :> pekny den Matej píše: 01/04/2018 o 12:34 To áno, aj ja mám pocit, že Žiarislav sa zmenil k horšiemu za posledné 2 roky tisnavy píše: 13/02/2018 o 14:03 Prodám zcela novou nepoužitou knihu autora Antonína Horáka O Slovanech úplně jinak. Jedná se o rozprodej soukromé sbírky části nákladu tohoto titulu. ISBN: 80-285-0010-1, 318 stran K dispozici více kusů. Knihu zasílám českou poštou. Pokud by jste měli zájem kontaktujte nás na tisnavy@seznam.cz Luboslav Vaclav píše: 01/02/2018 o 16:59 Podľa môjho úsudku knihy, ktoré sa zaoberajú slovenskou pohanskou mytológiou, nemajú jasne vytýčenú osnovu, ktorá by sa mala odvíjať od prírody a prírodného kalendára. Je logické, že k zime patrí smrť a Morena, k jari Vesna a Vodník /veď topením snehu vznikajú záplavy/, k letu Pripekala a Perún /búrky s hromobitím vznikajú najmä v lete,a už vôbec nie v zime/, k jeseni zrejme Lada a Ovseň /ide o dobu úrody a ruje/. Vytýčením sviatkov obradoslovia počas kalendárneho roka by sa ujasnilo, aké božstvá a zvyky by sa vysvetľovali čitateľovi mytologickej knihy. Je to podobné, ako v starom Ríme zavádzanie chrámových božstiev jednotlivými kráľmi, a tým aj ich sviatkov počas kalendárneho roku a ich obradov. Luboslav Vaclav píše: 26/01/2018 o 22:45 Herodotos poznamenal o Trákoch, že sú druhý najpočetnejší národ – po INDOCH. Pretože starí Gréci spoznali Indiu až od dôb výbojov Alexandra Makedónskeho, je zrejmé, že Hérodotos myslel ako najpočetnejší jemu známi národ Vindov, čiže Slovanov /Venéti/. Inak pri popise strednej Európy spomína z poznatkov v /Novej/ Skýtii slovenských BUDINOV, a v strede ich krajiny zrejme helenistické mesto GELON /azda Molpír pri Smoleniciach/. V neskoršej Dákii žili modrovlasí /farbenie si vlasov rudami?/ a baníctvom sa zaoberajúci AGATHYRSI, čo zastavili postup Skýtov. Luboslav Vaclav píše: 25/01/2018 o 11:30 Podľa Biblie keď sa Žid stal otrokom iného, a doba služby mu prešla, ak chcel naďalej zostať v dome svojho pána, dal si prepichnúť šidlom ľavé ucho, a jeho pán nu tam zavesil náušnicu. Čiže sám sa tým vzdal získanej osobnej slobody, a zostal slúžiť v dome svojho pána naďalej. Bol to dobrovoľný otrok-sluha svojho pána, a preto nešlo o slobodníka, ale otroka z vlastnej vôle. Blažena Ovsená píše: 25/01/2018 o 9:47 Veho, ale filmy pouzivat ako zdroj?? Okrem toho, o akom obdobi sa bavime? 17. Storocie, alebo 9. Storocie. Zdroj mohol uviest, ak chcel byt dosledne vedecky. veho píše: 24/01/2018 o 20:29 Str. 205. Krúžok v uchu ako znak slobodníkov.[zdroj?] presne toto sa objavilo vo filme Janosik (farebny) s F.Kuchtom (P.Bielik ako reziser a scenarista) Blažena Ovsená píše: 24/01/2018 o 14:46 Metod, skrina moze byt odvodena od slova schranit. V angl. Mame slovo sejf… ulozit nieco do sejfu… sejf je od save=zachranit. Skrina by sa preto mala nazyvat schraňa… schránka je od tohoto odvodena. Schranit sa povie po slovinsky. Metod J. Sláv píše: 23/01/2018 o 22:30 Keď Tesla (našsky „ťesla“ = tesárska široká sekera určená na otesávanie kmeňov stromov do formy trámov) ako prvý na svete verejnosti predviedol „rádiom“ na diaľku bezdrôtovo ovládanú loďku s elektrickým pohonom, tak „múdre hlavy“ v novinách písali o mágii, či opičke ukrytej v loďke. Prečo to spomínam? Nuž preto, že pre drvivo prevažne humanitne vzdelaných „mudrcov“ tej doby Teslova loďka predstavovala „čiernu skrynku“ (y je tam náročky, lebo v latinčine je jej slovo scrinium nevysvetliteľné), do ktorej im ich vzdelanie nedávalo šancu nazrieť, vhliadnuť. Aj vtedajší, ale aj dnešní jazykovedci, sú len „netechnicky“ vzdelaní, a preto v drvivej väčšine im je „kyberneticko-elektronické“ kódovanie informácie „čiernou skrynkou“. Z titulu klasického humanitného vzdelávania nemajú šancu „vhliadnuť“ do „rovnice“ JAZYK/SLOVO/GRAMATIKA = KÓDOVANIE (prvé kódovanie, ktoré človek vymyslel). KÓDOVANIE informácií v kyberneticko-elektronických zariadeniach, prístrojoch dneška musí byť tzv. JEDNOJEDNOZNAČNÉ, lebo by dnešné stroje napr. namiesto dopredu išli náhodne dozadu, a to by si ich nik nekupoval. Je zarážajúce, že pri dnešnej úrovni vedeckého, „prírodovedno-technicko-humanitného“ poznania „kupujeme“ „postuláty“ „vekovitých“ lingvistov indo-europeistov, ktorí „sa zobudili“, až keď „drzí, agresívni (pardon „asertívni“) anglickí priekupníci“ v Indii „odrbali“ Mogula (Mohula) MIRA. Tieto „asertívne“ slová som vypustil do sveta, lebo som nahnevaný, na lingvistov zo slovanských krajín, ktorí súc zaslepení „veľkosťou“ anglo-saských „bradatých“ lingvistov ignorujú jednojednoznačnosť „kódovania informácie“ vo svojich slovanských jazykoch, a „pochlebujú“ anglo-saským indo-europeistickým (donedávna indo-germanistickým 🙁 ) etymológom , ktorých názory sú determinované „nejednojednoznačnosťou“ ich materinských „post-truth“ mix-mischung-jazykov. Keď sa Angličania „vpriekupníčili“ do Indie, všimli si v „domorodom“ jazyku, sanskrte slová podobné svojim slovám, napríklad „vidhavá“ a „widow“, a priam samozrejme o existencii „otrockého“ (slave) „vdova“, ani len netušili 🙁 . Pre trestuhodnú neznalosť „jazyka otrokov“(Slavonic), začali podobné slová sanskrtu, gréčtiny, latinčiny, angličtiny a nemčiny zoraďovať do „rovníc o jednej neznámej“, t. j. začali hútať, akože asi znelo praslovo, z ktorého všetky „zrovnané“ slová vznikli. Bez znalosti jednojednoznačného jazyka „otrokov“ (slave) im vychádzali „riešenia rovníc“, ako napríklad „konštrukt praslova“ *uer-, ktorému pripísali, najnovšie, 8 rôznych významov. 8 rôznych významov? No, a čo, veď v angličtine je to priam bežné. ALE SLOVAN TU MUSÍ ZDÚPNIEŤ !!! (Podrobnejšie minimálne tu: https://skutocna-historia-slovanov.blogspot.sk/2017/09/arche-etymologia-logika-slov.html ) A teraz „jednojednoznačne“ k slovu „smrť“, ktoré v sanskrte (san-skrt = so-skras) znie „mrti“ (mimochodom „život“ v sanskrte znie „dživatu“): Máme sloveso „mrieť/zomrieť“, teda pôvodne „so-mrieť“ a z toho slovesné podstatné meno „so-mret-ie“, a z toho podstatné meno so-mr-ť > s-mr-ť = smrť !!! !!! !!! Pridaj komentár Zrušiť odpoveď Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *Komentár Meno * Email * Adresa webu Facebook Najnovšie komentáreBlažena Ovsená komentoval Blažena Ovsená na dobrodružno-poznávacej výprave k Polabským Slovanom a Vikingom – časť 3. Švédsko – Kráľovská mohyla, dve slávnosti Midsommaru a štokholmské múzeumBlažena Ovsená komentoval RECENZIA: Blažena Ovsená – Neviditeľný zdroj (2018) – KNIHA MESIACA JÚNĽuboslav Václav komentoval Blažena Ovsená na dobrodružno-poznávacej výprave k Polabským Slovanom a Vikingom – časť 3. Švédsko – Kráľovská mohyla, dve slávnosti Midsommaru a štokholmské múzeumAugustín Marko komentoval RECENZIA: Blažena Ovsená – Neviditeľný zdroj (2018) – KNIHA MESIACA JÚNBlažena Ovsená komentoval Blažena Ovsená na dobrodružno-poznávacej výprave k Polabským Slovanom a Vikingom – časť 3. Švédsko – Kráľovská mohyla, dve slávnosti Midsommaru a štokholmské múzeumRubriky Dejiny (92) Duchovno (44) Súčasnosť (27) Všetky (133) Zábava (10) Pdf kniha zadarmo na prečítanie Blažena Ovsená: Pátranie po tajných slovenských dejinách a slovenskom duchu - pdf kniha zadarmo na prečítanie. Články Ako napísať bestseller (časť 1.) 21/09/2018 Blažena Ovsená na dobrodružno-poznávacej výprave k Polabským Slovanom a Vikingom – časť 4. Švédsko – Vikingské osady, ďalšie mohyly a zachovaný posvätný háj 11/08/2018 Blažena Ovsená na dobrodružno-poznávacej výprave k Polabským Slovanom a Vikingom – časť 3. Švédsko – Kráľovská mohyla, dve slávnosti Midsommaru a štokholmské múzeum 11/08/2018 Blažena Ovsená na dobrodružno-poznávacej výprave k Polabským Slovanom a Vikingom – časť 2. Nemecko – zrekonštruované osady Polabských Srbov a rozlúštené tajomstvo Arkony 11/08/2018 Blažena Ovsená na dobrodružno-poznávacej výprave k Polabským Slovanom a Vikingom – časť 1. Poľsko – Posvätná pohanská hora ŠleNža 11/08/2018 RECENZIA: Blažena Ovsená – Neviditeľný zdroj (2018) – KNIHA MESIACA JÚN 11/07/2018 O Slovienoch, Sloviensku a ukradnutej mape 08/06/2018 Rozhovor: Neviditelný zdroj přitáhne ty správné čitatele 05/06/2018 Názov Slovenska je pradávny 26/01/2018 Recenzia na knihu Návrat Slovenov v duchu a slove 22/01/2018 Mapa verejne prístupných pohanských miest na Slovensku 08/01/2018 O strate a obnove slovenskej kráľovskej koruny 24/12/2017 ULTRA/SUPRA Danubium alebo kde vládol Mojmír a kde Pribina 29/11/2017 Blažena Ovsená u bratského národa Slovincov – Staroverci, pohanské miesta a oslava Kresnika 11/11/2017 Blažena Ovsená u bratského národa Slovincov – pri kniežacom prestole korutánskeho kniežaťa 11/11/2017 Blažena Ovsená u bratského národa Slovincov – Nie je Devín ako Devín 11/11/2017 Blažena Ovsená u bratského národa Slovincov – od Ľubľany po údolie Soči 11/11/2017 Rozhovor s autorkou gej románu ADAM… 31/10/2017 Ako Svätopluk do jadra išiel a obetoval pritom Rastislavove oči 28/08/2017 Je Perún Thor/Taranis? 21/08/2017 Kto poradí zdroj? 14/08/2017 Veľmi krátka recenzia na Chaloupeckého knihu Staré Slovensko 26/03/2017 Mečiarove amnestie a ohrozená štátnosť SR? 16/03/2017 Kam smerujeme, Slováci? 09/03/2017 Nový preklad Arabských správ o Slovenoch a Svätoplukovi 22/02/2017 Rozhovor s pani Jankou o bezdomovcoch v Bratislave 30/01/2017 Blažena Ovsená pátra po hlavnom meste Veľkoslovenskej ríše a Metodovom hrobe 31/12/2016 Prajem vám všetkým šťastný zimný slnovrat… 22/12/2016 Blažena Ovsená v Diokleciánovom paláci u bratského národa Chorvátov 17/12/2016 ROZHOVOR – Blažena Ovsená 13/10/2016 Rodoverná a rodozradná hudba 28/09/2016 Dúhový Pochod Hrdosti alebo Strachu, základné pravdy a cirkevné Pobratimstvo v Svätoplukových časoch 08/08/2016 Nie Vysoké Tatry, ale Vyšné Tatry, nie Veľká Morava, ale Vyšná Morava, alebo bol Mojmír I. Východniar? 14/07/2016 Sviatok letného slnovratu 2016 je za nami 23/06/2016 Blaženka Ovsená žiari šťastím 07/05/2016 Recenzia na nový etymologický slovník slovenského jazyka 24/04/2016 Staroslovenský kalendár 26/03/2016 Ostrihom slovenský, alebo ako sa rozpustil slovenský národ 15/03/2016 Ako nasýtiť päťtisíc mužov piatimi bochníkmi chleba? 24/02/2016 Opäť sa falšuje slovenská a slovanská história? – Recenzia článku 30/01/2016 Ako sa falšuje slovenská a slovanská história 10/01/2016 Slnovrat a obroda sveta 21/12/2015 Prichádzajú Sväté Noci, nové Slnko a rozkvitne Strom večného života 21/12/2015 Blažena Ovsená pátra po slovenských mestách z arabských textov, keď Slovensko bolo ešte Bohémiou 05/12/2015 Blažena Ovsená pátra po návrate drievnych bohov (+video) 24/11/2015 Blažena Ovsená pátra po Obrom vale a starovekom skalnom meste pri Pečeniciach (+ video) 09/11/2015 Blažena Ovsená pátra po nevýslovnej Rastislavovej pevnosti (+video) 12/10/2015 Arabské správy o krajine Slov?nov 28/09/2015 Blažena Ovsená: Moja cesta k Pátraniu po tajných slovenských dejinách a slovenskom duchu 01/09/2015 Sťahovanie národov – rumunský paradox 22/07/2015 Pomýlené bratislavské korunovácie (+video) 16/07/2015 Jeden zbytočný archeológ alebo možno viac zbytočných archeológov 15/07/2015 Posledný tur v Starej Turej 01/07/2015 Bola som na letnom slnovrate 23/06/2015 Historici naši slovjenskí 15/06/2015 Carnuntum – známe, neznáme 14/06/2015 Otvorená reakcia Blaženy Ovsenej na Stanovisko slovenských historikov k (údajnému) šíreniu pseudohistoriografie 26/05/2015 Recenzia Blaženy Ovsenej na knihu Sloveni a Slovensko od Cyrila A. Hromníka 26/05/2015 Írske referendum o rodine už čoskoro plume milujem Írov 19/05/2015 Slovenské povstania a vzbury 22/04/2015 Svätopluk – kráľ alebo cisár? 22/04/2015 Historické súvislosti 22/04/2015 Amišovia by na Slovensku neprežili 19/04/2015 Patrí Slovensko na Východ alebo na Západ? 17/04/2015 Spev igrijcov o slovenskom kráľovi Svätoplukovi – hľadám hudobného skladateľa 07/04/2015 Palinka a horinka – maďarský, rumunský alebo slovenský pôvod? 29/03/2015 Výber zo slávnych drievnych ruských filmov 21/03/2015 Dve tváre čohokoľvek 01/03/2015 Země Saklabia 19/12/2014 Všetko bolo inak! – Život Konštantína a Cyrila – pôvodné necenzúrované vydanie s chýbajúcou kapitolou o chladných nociach a slovenskom písme (homoerotická poviedka) 24/11/2014 Maďari – bratia naši 01/10/2014 Analýza diania na Ukrajine v historických súvislostiach II. (a rieky ako kľúč k dávnemu rozširovaniu Slovanov) 18/09/2014 Súvis jantárovej cesty s hlavným mestom „Veľkej Moravy“ 15/09/2014 Analýza diania na Ukrajine v historických súvislostiach 09/09/2014 Slávnosť úcty a porozumenia 27/08/2014 Od buzerantov cez kreténov, pohanov až k Cigánom… 12/08/2014 Bojná na Slovensku a Boyne v Írsku – náhoda, či…? 04/08/2014 Blažena Ovsená: Pátranie po tajných slovenských dejinách a slovenskom duchu, alebo všetko, čo ste chceli vedieť o duchovnej obrode slovenského národa, ale nemali ste sa koho opýtať – pdf kniha zadarmo na čítanie 08/06/2014 „Staré Město“ Mojmíra, Rastica a Svätopluka 17/04/2014 Mýty a fakty o slovenskom kráľovi Svätoplukovi 22/03/2014 Stratené centrum Veľkej Moravy 27/01/2014 Prezident SR ako staroslovenské knieža alebo koho by volila Blažena Ovsená 23/01/2014 Pôvod slova Sloven 16/01/2014 O (ne)prospešnosti Rímskokatolíckej cirkvi 13/01/2014 Interview s Blaženou Ovsenou o Neviditeľnom zdroji 19/12/2013 Veľká Morava a Morava – mýtus o Mikulčiciach 19/09/2013 Recenzia Blaženy Ovsenej k dokufilmu Cyril a Metod – Apoštoli Slovanov 04/09/2013 Reakcia na Otvorený list čestnej predsedníčky Matice slovenskej k Stratégii ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike 23/08/2013 Posledný posvätný háj na Slovensku alebo falošná ideológia? 13/08/2013 Slovensko na Ptolemaiovej mape IV. 13/08/2013 Hľadáme podobné slová, pridajte sa 17/07/2013 Svedectvo svätej Blaženy o Pečeňovi, Mučoňovi a Tudžungovej zlatej mise (toaletná poviedka) 16/07/2013 Cyril a Metod – začiatok alebo začiatok konca našej kultúry? 01/07/2013 Aj mačky používajú svoj jazyk, nie cudzí 07/05/2013 Dejepisec 26/01/2013 Slovensko na Ptolemaiovej mape III. 23/01/2013 Slovensko na Ptolemaiovej mape II. 23/01/2013 Slovensko na Ptolemaiovej mape I. 23/01/2013 Kritické poznámky Blaženy Ovsenej na článok Oskára Cvengroscha o Marave a Markomanoch 02/01/2013 ZnačkyBlažena Ovsená Bratislava Cyril Cyril a Metod Dejiny Devín duchovno Dunaj dvojkríž hlavné mesto Jazyk Ján Stanislav knieža kniha kresťanstvo kráľ Maďari Maďarsko Metod Mikulčice Mojmír Morava Nitra Ostrihom pohania Pribina Rastislav Sclavonia slnko slnovrat Slovania Sloveni Slovensko Slovenská Zem Slováci Staré Mesto starí Slováci strom života Sulík Svätopluk Uherské Hradište Uhorsko Valy Veľká Morava Šimon Ondruš Anketa Kde bola slovanská pravlasť? Nad Karpatmi. Pod Karpatmi, na strednom Dunaji. Iné. Zobraz výsledky  Loading ... Hľadaj Anketa Aká je táto stránka? Dobrá Výborná Zlá Je čo zlepšovať Iné Zobraz výsledky  Loading ... Kalendár január 2018 Po Ut St Št Pi So Ne « dec   jún » 1234567 891011121314 15161718192021 22232425262728 293031   © 2018 Sclabonia Powered by WordPress | Array Táto stránka používa cookies. Ak s tým nesúhlasíte, opustite túto stránku. Zistiť viac.Súhlasím.