sclabonia.sk - Blažena Ovsená pátra po hlavnom meste Veľkoslovenskej ríše a Metodovom hrobe

Blažena Ovsená pátra po hlavnom meste Veľkoslovenskej ríše a Metodovom hrobe - Sclabonia

Sclabonia.sk Spined HTML

Blažena Ovsená pátra po hlavnom meste Veľkoslovenskej ríše a Metodovom hrobe - Sclabonia Všetky Dejiny Duchovno Súčasnosť Zábava Prečo Sclabonia? Napíš mi Cookie Policy Blažena Ovsená pátra po hlavnom meste Veľkoslovenskej ríše a Metodovom hrobe 31/12/2016   Dejiny, Všetky   74 komentárov (Upozornenie 10.01.2017: Časť o Metodovom hrobe som prepísala v zmysle najnovších zistení.) Nedávno som opäť bola v mikulčických Valoch, kam niektorí čechoslovakisticky zameraní a na pražskej škole odchovaní historici kladú hlavné mesto tzv. „Veľkej Moravy“. Mojím cieľom bolo po nových poznatkoch precítiť ešte raz to miesto a vžiť sa do tej dávnej doby. Chcela som totiž zistiť, či by v mikulčických Valoch mohlo byť hlavné mesto tzv. Veľkej Moravy, sídlo Rastislavove. Zistila som, že ani v zlom sne. Takže kde sa vlastne nachádzalo to hlavé mesto? A kde sa nachádzalo sídlo Svätoplukove? A kde sa nachádzalo sídlo arcibiskupské? A kde bol pochovaný arcibiskup Metod? Tento článok bude veľmi dlhý, no myslím si, že bude stáť za to. Najskôr si povieme niečo o tom, kde videli tieto významné sídla titulované hlavy – mám na mysli oficiálnych historikov. Ukážeme si, že ani oni dodnes nemajú v týchto otázkach rovnaký názor. Ba čo viac, ukážem, že častokrát ho majú veľmi naivný. Potom ja predstavím moju teóriu o tom, ako to asi celé bolo. Píšem asi, lebo môj názor sa vyvíja postupne s tým, ako prichádzam na nové poznatky. Budem rada, keď ma niekto opraví. Ako to bolo a nebolo podľa historikov? Z publikácie Děvín a Velehrad, dva hrady velkomoravské od I. L. Červinku z roku 1902! I. L. Červinka: Děvín a Velehrad, dva hrady velkomoravské. Str. 49: Mikulčice (u Hodonína). Na pravom brehu Moravy je rovinné hradisko s valom a priekopou, v objeme asi 1300 krokov. Riaditeľ K. J. Maška našiel tam zvieracie kosti a črepy s vlnitým ornamentom v kultúrnych vrstvách. Neďaleko odtiaľ k východu je menšie miesto obohnané priekopou. – Podľa povesti stával tu kláštor alebo kostol. Ukážka z knihy. [B.O.: Toto je veľmi dôležitý dôkaz o tom, že Mikulčice boli pravdepodobne obyčajným kláštorom, a že hlavné mesto bolo z nich vyrobené akosi na objednávku. Tento dôkaz zmenil moje nazeranie na Mikulčice.] Str. 62: Ak zhrnieme teda krátko výsledky tejto štúdie, zisťujeme, že historici nemajú absolútne žiadne spoľahlivé dôvody, ani súčasné ani neskoršie, z ktorých by smeli dokazovať, že: Ona „nevýslovná pevnosť“ a „staré mesto Rastislavove“ bolo totožné s Velehradom, teraz dedinou Starým Městom pri Uherskom Hradišti. Súčasné letopisy poznajú na Veľkej Morave len hrady a mestá, medzi nimi Devín a Nitru, avšak žiadny Velehrad. Velehrad spomína sa na Morave poprvý raz v listine z r. 1130 a bol až do r. 1257 mestečkom či trhovou dedinou. Keď bolo nablízku založené opevnené mesto Nova Velehrad či Uherské Hradište, stratilo mestečko Velehrad mestských práv a stalo sa obyčajnou dedinou, stratil aj svoje meno a nazývaný je odvtedy iba Starým Městom. Pôvodné jeho meno prenesené bolo potom na kláštor Cistercijský, založený okolo roku 1200 na bývalom kláštore sv. Jána, a utkvelo tu dodnes. Tento Velehrad nemožno dôvodne stotožňovať s Velehradom, sídlom Svätoplukovým a Metodovým, ako ho uvádzajú legendy a Dalimil. Nie je k tomu žiadnych iných spoľahlivých správ písomných a tiež archeologický výzkum tieto domnienky nijako nepotvrdzuje. Archeológia svedčí, že terajšia osada Staré Město, pôvodne Velehrad nazývaná, založená bola až okolo roku 1000 na miestach, ktoré predtým nikdy, aspoň v dobe historickej, osídlené neboli. [B.O.: Tieto závery sú staré 100 rokov, mnohé sa odvtedy vykopalo. No vidíme, koľko sa muselo kopať, aby sa mohla vymyslieť teória o tom, že centrum moci bolo na dnešnej Morave. Pritom tie závery sú podľa mňa napriek všetkému úsiliu nesprávne.] Str. 63: Prečo osada táto nazvaná bola neobvyklým menom Velehrad, možno tak ťažko vysvetliť ako veľkú časť našich mien miestnych vôbec. Nie som filológom, aby som sa pokúšal o rozsúdenie, či sa má vysvetľovať meno to za Veľký hrad či Veľké mesto alebo Biely hrad, Belehrad, a či tu nemáme snáď dokonca čo do činenia s humorom zakladateľov, ktorí svoju osadu na ostrovčeku veľkom ako dlaň nazvali Velehradom, vysvetľujem ho nezáväzne, že prví obyvatelia tejto dediny mohli byť zvyškové a utečenecké rodiny z mesta Svätoplukovho, ktoré sa po páde jeho tu pri rieke Morave usadili a novú osadu po svojom rodnom meste Velehradom nazvali. [B.O.: Aj tu vidíme, aké biedne dojmy vyvolávalo Uherské Hradiště ešte pred sto rokmi.] Str. 63: Toto pôvodné mesto alebo hrad načim hľadať mimo terajšej hranice Moravy, práve tak ako hrad Devín pri Dunaji; veľké tie udalosti IX. storočia odohrávali sa naisto na pôde súčasného Slovenska Uhorského a Moravy panónskej. [B.O.: Kniha bola napísaná pred sto rokmi, v čase, kedy ešte neexistovalo dnešné Slovensko, ale Slovensko bolo integrálnou súčasťou Uhorského kráľovstva, preto sa spomína Slovensko Uhorské. Pred sto rokmi si ľudia nevedeli predstaviť, že by česká Morava hrala nejakú dôležitejšiu úlohu vo veľkomoravskej histórii. Ako veľa práce sa spravilo vo vymýšľaní rozprávok, znižovania významu Slovenska, ponižovania Slovákov, aby sa z našich slovenských nedobytných pevností vyrobili filiálky českých močiarnych ostrovčekov?!] Z knihy Nitrianske kniežatstvo od Jána Steinhubela: Ján Steinhubel: Nitrianske kniežatstvo, Vydavateľstvo RAK, Bratislava 2004. Str. 41: Najvýznamnejšie sídlo moravskej kniežacej družiny ale bolo v Mikulčiciach, kde archeológovia našli 60 železných a bronzových ostrôh s háčikmi na konci bočníc, niekedy vykladaných meďou alebo striebrom. Háčiky slúžili na zachytávanie remienka, ktorým sa ostroha priviazala k obuvi, vždy len na jednej nohe. Ostrohy s háčikmi nosili kniežací jazdeckí bojovníci na Morave od druhej polovice 7. storočia do konca 8. storočia. Bývali v tesnej blízkosti svojho kniežaťa, na mikulčickom predhradí, kde podľa odhadu archeológov stálo asi 200-250 priestranných zrubov s udupanou ílovou dlážkou, čo môže zodpovedať počtu najbližších kniežacích družiníkov. Moravským kniežacím bojovníkom patrili aj ostrohy s háčikmi nájdené v Uherskom Hradišti, 3 na Ostrove sv. Jiří, 1 ostroha v Sadoch (v polohe Sady II). 7 ostrôh s háčikmi pochádza zo Starých Zámkov v Brne-Líšni, 1 ostroha zo Zelenej hory pri Vyškove, 1 ostroha z Břeclavy-Pohanska, 1 ostroha z Mutěníc, 4 ostrohy z Povelu pri Olomouci a 1 ostroha z Podbranča na Myjave. Ostrohy s háčikmi nájdené na niekoľkých miestach východne od Malých a Bielych Karpát svedčia o prítomnosti kniežacej jazdeckej družiny v 8. Storočí aj v Nitriansku. Z jeho územia však nemáme taký veľký nález ostrôh s háčikmi, aký vydali moravské Mikulčice. Zo samotnej Nitry (poloha pod Zoborom) máme len 1 ostrohu, 3 ostrohy z Pobedima, ďalšie 3 ostrohy z Molpíra v Smoleniciach, 1 ostrohu z Neštichu v Jure, 1 ostrohu (dosiaľ nepublikovanú) z Oravy a 1 ostrohu z Čingova v Spišských Tomášovciach. [B.O.: Ján Steinhubel sa mi javí ako vedúci krížnik obhajoby podľa mňa neobhájiteľného čechoslovakistického historiografického názoru, že Mojmírovci mali pochádzať z Valov pri Mikulčiciach. Takýto názor vychádza z veľkého množstva ostrôh s háčikmi, ktorý si Ján Steinhubel vysvetľuje ako ochranu kniežacieho sídla. Mikulčické Valy boli podľa mňa prestupnou stanicou, hostincom, kde si kupci osviežili kone, vyspali sa v chatrčiach, pomodlili sa v mnohých kostoloch, pričom boli oni a ich Tovar chranení vojskom. Táto osada bola na západnej strane zeme, preto čelila útokom Alemanov a Frankov najviac. Ak by sme sa mali držať Steinhubelovej logiky, tak počet guľometných bunkrov a vystrelených guliek a umretých vojakov s ich kovovými prilbami, najhustejší v pohraničí pri Nemecku, by nám mal napovedať, že v pohraničí bolo hravné mesto Česka, nie v Prahe. Ostrohy nachádzame proste tam, kde bolo treba sústrediť ochranu, preto na severe Slovenska, ale ani na východe, odkiaľ nehrozilo nebezpečenstvo, ich nie je toľko. Jeho treatise sa dá jednoducho vyvrátiť, ba dokonca použiť v prospech Nitry alebo Preslavy/Bratislavy.] Str. 158: (Maďari) Dobyli, vylúpili a vypálili hlavné sídlo Mojmírovcov v Mikulčiciach. Svedčia o tom stopy požiaru a predovšetkým množstvo šípov, ktoré Maďari strieľali na obrancov. Archeológovia našli až 59 šípových hrotov, ktorých rombický a deltoidný tvar bol pre Maďarov charakteristický. Dobyli aj Strachotín, Staré Zámky pri Líšni a asi rovnako Pohansko pri Břeclave, Zelenú Horu a ďalšie moravské hrady. Aj tam sa našli strelky z maďarských šípov a stopy po veľkom požiari. … Mojmírovci, ktorí roku 833 pripojili Nitriansko k Morave, roku 906 zahynuli. S nimi sa skončilo aj asymetrické spojenie týchto dvoch kniežatstiev. [B.O.: Takže Steinhubel z 59 šípových streliek vykopaných v Mikulčiciach usudzuje, že Mikulčice boli hlavným sídlom Mojmírovcov. Ak by Nitra mohla byť prekopaná tak ako mikulčické Valy, možno by sa tých streliek našlo 590. Avšak Nitra tak dôkladne prekopaná ako Valy nebude kvôli pokračujúcej zástavbe. Jedno je však isté – Nitra po páde ríše pokračovala, o mikulčických Valoch toho veľa nevieme, no dodnes neprežili. Neprežili, pretože neboli strategickým miestom, ale len v danom čase a na danom mieste postavenou osadou, ktorá dočasne získala na význame, a ktorá po čase význam stratila. Valy sú výtvorom konkrétnej doby, a akonáhle tá doba odznela, Valy zanikli. Pripisovať väčší význam tejto dobovej iregularite môže len niekto, kto nechce vidieť skutočné dominanty – konglomerát Devín-Bratislava a hrad Nitru.] Str. 161: Jeho (Nitrianskeho kniežatstva) územný rozsah vyznačil Anonymus riekami Váh, Hron, Dunaj a Morava. Rieka Morava však nemohla byť pôvodnou hranicou Nitrianska s Moravou, lebo na tejto rieke ležali najdôležitejšie veľkomoravské centrá Mikulčice a Staré Město, ktoré by sa tak ocitli priamo na deliacej čiare. Pôvodnú preduhorskú hranicu medzi Moravou a Nitrianskom musíme hľadať východnejšie, na ďalšej a dostatočne výraznej prírodnej prekážke, ktorou bol hrebeň Malých a Bielych Karpát. Ani Hron nebol východnou hranicou Nitrianskeho kniežatstva. Jeho územný rozsah Anonymus nepoznal a nepoznal ani meno nitrianskeho kniežaťa, ktorého nechal potupne zomrieť. [B.O.: Krásny príklad, ba povedala by som, že krajší ani nemožno nájsť, ako niekto živí a presadzuje teóriu o neobhájiteľnom. Takže podľa Steinhubela boli Mikulčice a Staré Město významnejšie ako Devín-Bratislava alebo Nitra. Veď stačí sa len pozrieť na rozlohu a človeku musí byť jasné, že Mikulčice neboli nedobytnou pevnosťou. Vladári vždy uprednostňovali, už v hinduistických textoch sa to píše, svoje sídlo na vrchole kopca, lebo z bezpečnostného dôvodu toto lepšie vyhovovalo. Veď v Mikulčiciach ani nemali ako vidieť, že sa blíži nepriateľ. Čo tam mali vypusteného šarkana alebo teplovzdušný balón, aby sledovali okolie? Veď v Mikulčiciach by sa o vojenskom prepade dozvedeli až vtedy, keby im Frankovia klopali na bránu. Ja sa nestačím čudovať niektorým ľuďom a ich úsudku.] Devín bol opevnený rímskymi valmi. Str. 125: Rastislav, zrejme už od roku 858, keď sa otvorene začal spájať s Karolmanom, uprednostňoval Devín pred hlavným kniežacím sídlom v Mikulčiciach. [B.O.: Odkiaľ toto Steinhubel zobral? Našťastie si nie je istý, lebo použil slovko “zrejme”, čiže týmto čarovným slovíčkom sa stáva jeho výrok určite pravdivým, ale, žiaľ, nemá nijakú použiteľnú pridanú pravdivostnú hodnotu. Je to, akoby nepovedal nič. Tvrdí len, že kedysi boli Mikulčice hlavným kniežacím sídlom. No tak si poďme povedať niečo o tom, čo to znamená kedysi. Kedysi? Kedy kedysi? Vtedy, keď si posoplitý ľud zvolil za starostu svojej močiarnej dedinky nejakého Mojmírovca? O akom kniežati tu hovoríme? Kniežati jednej dediny? Bolo tomu naopak – až keď bol obsadený Devín, strategická pevnosť, čo sa nemohlo stať ináč ako pomocou nejakej vojenskej autority, môžeme hovoriť o vzniku kniežatstva a kniežaťa. Dovtedy môžeme hovoriť len o nejakom miestnom vajdovi, náčelníkovi, starostovi kmeňa alebo kmeňov kdesi v močiaroch. Až po obsadení Devína môžeme hovoriť o panovníkovi.] Str. 39: Po rozpade Samovej ríše Avari ovládli Devín a jeho okolie a na pohrebisku v Devínskej Novej Vsi začali pribúdať avarské hroby. Všetkých 94 jazdeckých hrobov v Devínskej Novej Vsi (takmer toľko ako v Komárne) sú z obdobia po príchode Avarov. Rozlíšiť, ktoré z preskúmaných 866 hrobov v Devínskej Novej Vsi a 262 (z toho len 3 jazdecké) pri neďalekej Záhorskej Bystrici patrili Slovanom a ktoré Avarom, nemožno. Takýto vysoký počet hrobov s veľkým množstvom jazdeckých je výnimočný pre celé slovanské územie v severozápadnom susedstve kaganátu, ktoré Avari ovládli po zániku Samovej ríše. Priamo uprostred obce Devín odkryli hrob avarského bojovníka so šabľou, sekerou a dvoma srtelkami šípov Jeho opasok zdobili bronzové kovania merovejského pôvodu, ktoré ho datujú do poslednej štvrtiny 7. storočia. Nevieme, či to bol ojedinelý hrob alebo patril k väčšiemu pohrebisku. Moravania odpovedali na avarské obsadenie Devína stavbou novej pevnosti. Opevnili jeden z ostrovov na rieke Morave v Mikulčiciach. Do pevne usadeného štrku vrazili v štyroch až piatich radoch tesne vedľa seba dubové koly a postavili takto asi 5 metrov vysokú palisádovú stenu, ktorá sa vzadu opierala o hlinený val vystužený drevenou konštrukciou. Tento kniežací hrad sa rozkladal na ploche asi 4 ha a na severozápadnej strane mal asi 3 ha veľké predhradie opevnené jednoduchou palisádou. Na predhradí sa nachádzalo sídlisko s nepravidelnými radmi zrubov a úzkymi uličkami. Na prelome 7. a 8. st. vznikla výšinná osada v Zelenej Hore pri Vyškove a tiež na Starých Zámkoch v Brne-Líšni, obe opevnené palisádou. Palisáda chránila aj sídlisko v Poveli pri Olomouci, ležiace na miernom návrší. Sídliská v Uherskom Hradišti (Ostrov svatého Jiří), v Starom Měste (Na Valách) a v Pohansku pri Břeclave mohli už v druhej polovici 8. st. mať palisádové opevnenie. Kniežacím hradom na Slovensku bola Nitra…. palisáda, ktorej stopu archeológovia zachytili na okraji západného svahu kopca, mohla chrániť nitrianske kniežacie sídlo už v 8. st., tak ako palisáda v Mikulčiciach… Počiatok slovanského kniežacieho hradu v Nitre, ktorého mohutné opevnenie obopínalo v 9. st. celú plochu dnešného hradu a Horného mesta, môže siahať aspoň tak dávno do minulosti ako počiatok kniežacieho sídla Mojmírovcov v Mikulčiciach, ak nie ešte dávnejšie. [B.O.: Po rozpade Samovej ríše ťažko povedať, čo sa dialo. Jedno je však isté, a to, že vládnuce vrstvy sa miešali sobášmi, pričom deti alebo vnuci mohli mať úplne iné cítenie ako ich otcovia alebo dedovia. Je úplne ľahko možné, že Mojmír mal v sebe dosť veľa avarskej krvi, rovnako aj Svätopluk. Tiež je možné, že v sebe mali aj dosť bavorskej krvi. Je tiež možné, že v tej dobe už Avari hovorili aj po slovansky, takže ich vláda mohla byť vnímaná už zmixovane. Stačí, aby Avarov v Devíne (ak tam teda sídlili), vybúchali Bavori s pomocou nejakého moravského starostu a za nového vládcu tam ustanovili nejakého slovanskejšieho bratanca Avarského „kniežaťa“/tuduna. Takto si mohli zabezpečiť zmenu režimu bez zmeny obyvateľstva, ktoré už vtedy mohlo byť slovanské, lebo na tých Avarov musel niekto aj reálne pracovať a Avari to isto neboli. Čiže Slováci boli v Devíne už za Avarov. Zmeny režimov sa nerobia výmenou obyvateľstva, ale zmenou náčelníkov. Takto sa dalo docieliť to, aby sa hlavné mesto kniežatstva z Devína vlastne vôbec nepohlo preč. Čiže Steinhubel tu fantazíruje o niečom, o nejakej bezvýznamnej bašte revolty, o moravskej osade vzbúrencov, ktorí si prišli, podľa neho asi s pomocou Bavorov z mikulčických Valov, vymôcť vládu do Devína. No nemuselo to tak byť, ako som ukázala vyššie.] Str. 45: Tudun [avarský náčelník nižšej hodnosti ako kagan] prevzal nielen územie niekdajšej Samovej ríše, ale aj Samovo sídlo. Svedčí o tom veľké pohrebisko v Devínskej Novej Vsi s 866 preskúmanými hrobmi, z toho 94 jazdeckými, ktorému sa nevyrovná žiadne na celom území tudunátu. Jedine Komárno, kde sídlil Kapkan, má väčší počet jazdeckých hrobov. Komárňanské pohrebiská mali však dokopy 3,5-krát menej hrobov ako pohrebisko v Devínskej Novej Vsi. Tudun, tak ako Samo a pred ním Rimania, musel oceniť výhodnú polohu Devína, z ktorého mal dobrý dosah na všetky časti svojho tudunátu. [B.O.: Takže podľa Steinhubela Samo sídlil na Devíne, Avari sídlili na Devíne, len Mojmírovci prišli z močiarnych Valov pri dnešných Mikulčiciach? A preto podľa neho boli Valy dôležité? Masaryk prišiel vládnuť do Prahy z Hodonína, je preto Hodonín dôležitý?] Str. 135: Konštantín Porfyrogenetos rozlišuje Moravu a Veľkú Moravu. Svätoplukovo Potisie nazýva Veľká alebo nepokrstená Morava a pôvodné územie Moravanov nad stredným Dunajom len Morava. [B.O.: Bravóóó!!! Pán Steinhubel práve potvrdil to, čo celý čas tvrdím, a to, že Veľká Morava (nepokrstená), po správnosti však má byť Vyšná Morava, ležala v Potisí. Malá Morava, teda Nižná Morava, v textoch označovaná bez prívlastkov len ako Morava ležala u nás. No a teraz nech mi Steinhubel vysvetlí, prečo nazývame spojenie českej Moravy s Nitrianskom názvom Veľká Morava, keď podľa neho bola Veľká Morava v Potisí? Ja viem, prečo. Je to jednoducho jeden z historických podvodov, ktoré naši historici odmietajú napraviť. Namiesto toho, aby hovorili o Veľkoslovenskej ríši, ktorej jadrom bolo dnešné Slovensko, hovoria o Veľkomoravskej ríši. Pritom Svätopluk vládol z Nitry, ktorá ležala nie v Nitrianskom kniežatstve – lebo vtedy nič pod takým názvom nebolo – ale na Slovensku, lebo tak sa volala zem, v ktorej vládol Svätopluk a v ktorej hlavným mestom bola Nitra. Môj názor je, že tí historici, ktorí presadzujú pomenovanie Veľkomoravská ríša, sú zrejme imbecili, no a vzhľadom na svoj mentálny hendikep nedokážu pochopiť tieto triviálne veci. Žiadneho imbecila však nemôžme ponižovať pre jeho hendikep, skôr si zaslúži veľa lásky a porozumenia.] Str. 128: Posolstvo do Konštantínopola Rastislav a Svätopluk “poslali” spolu a spolu oslovili cisára: “Rastislav, knieža slovanský, so Svätoplukom poslali z Moravy k cisárovi Michalovi, vraviac toto…” [B.O.: Steinhubel prekladá slovenské knieža ako slovanské knieža. Zaujímalo by ma, čo viedlo Steinhubela k tomu, že Rastislava neoznačil za slovenské knieža, keď vládol na dnešnom Slovensku – na Devíne. Áno, Steinhubel je podľa môjho najskromnejšieho názoru učebnicovým príkladom aplikácie čechoslovakisticky sfalšovanej historiografie, potierania čohokoľvek slovenského, deštrukcie slovenského ducha, vedomia ako aj pamäti, a keby sme Steinhubela nemali, museli by sme si ho do učebníc demagógie proste vymyslieť.] Str. 128: Karol plienil a pálil na Morave a došiel až k “onej nepredstaviteľnej Rastislavovej pevnosti”, so všetkou pravdepodobnosťou totožnej s Mikulčicami. [B.O.: Nuž, Karol plienil na Morave, a keď sa vracal naspäť k Dunaju, dorazil až k onej nepredstaviteľnej Rastislavovej pevnosti Devínu. Potom sa kúsok odtiaľ stretol so svojím najmladším bratom Karolmanom, ktorý plienil zase Svätoplukove Slovensko. Mikulčice boli podľa Steihubela nepredstaviteľnou pevnosťou? Podľa neho dokonca SO VŠETKOU PRAVDEPODOBNOSŤOU???!!! Ten chlap sa podľa mňa musel zblázniť. Bola som v Mikulčiciach neraz, ale iba v Bíni (pôvodne Varáde) som zažila pocit o nevýslovnej pevnosti. Bíňa je 10x väčšia ako mikulčické Valy. Dokáže toto pán Steinhubel vôbec pochopiť? Vysvetlím mu to asi takto – keď dám na jednu misku váh vrece ovsa a na druhú mistu dám desať vriec ovsa, tak sa mi váhy preklopia k druhej miske, nie k prvej. Pán Steinhubel si to môže doma vyskúšať. Ak by som videla Devín aj s devínskymi valmi, ktoré dnes už nestoja, možno by som tiež nadobudla pocit o nevýslovnej pevnosti. Dnes ho už nenadobudnem, lebo valy tam neexistujú. Pán Steinhubel mi pripomína človeka, ktorý vrabca označí za silnejšieho ako vypaseného moriaka. No tak dobre, nech si zoberie silnejšieho vrabca a ja si ponechám moriaka.] Aby som ukázala, že nie všetci ľudia vnímajú svet pokrivene, uvediem tu príklady z knihy Veľký omyl Veľká Morava od Dominika Hudeca. Keď som túto knihu nedávno prvý raz otvorila, už som ju z ruky nepustila. Pri čítaní som sa pýtala samej seba: Načo si vôbec písala svoju knihu o tajných slovenských dejinách a slovenskom duchu, veď taká kniha už je napísaná a práve ju držíš v ruke. No aspoň je vidno, že viacerí rôzni ľudia prichádzajú k rovnakým záverom nezávisle od seba, takže na tej mojej teórii asi bude niečo pravdy. Aj Hudec poukazoval na takých steinhubelovcov, ktorí všade možne hľadali drahokam, len nie na Slovensku. Pritom názory oponentov sa do značnej miery rozchádzajú, lavírujú raz na Mikulčiciach, raz na Uherskom Hradišti, lebo im to proste nesedí ani tak, ani tak. Dominik Hudec: Veľký omyl Veľká Morava, Matica Slovenská 1994. Str. 72: Josef Poulík … v zborníku Velká Morava a počátky československé státnosti … na str. 69 píše: “V posledných dvoch desaťročiach sa uvažovalo o tom, že i rezidencia Metoda bola v Sadoch pri Uherskom Hradišti.“ [B.O.: Ukážeme si, či mohla byť v Sadoch. Podľa mňa tam nemohla byť.] Str. 75: Matúš Kučera v diele Postavy Veľkomoravskej histórie… str. 85: Rastislavova hostina pre Svätopluka, kde mal byť zavraždený, sa „udiala niekde na južnej Morave, azda v stredisku Rastislavovom – Mikulčiciach.“ Str. 116: „… misia pri Ostrihome, alebo až pri Komárne prekročila Dunaj a zamierila do Nitry, kde by ju pravdepodobne vítal Svätopluk. Odtiaľ už mohla pokojne prejsť do centrálnej moravskej oblasti, Rastislavovho mesta, čo by azda mohlo byť v dnešných Mikulčiciach alebo v Starom Měste.“ Str. 142: Slavomírovi sa podarilo prebiť zo Slovenska na Moravu, „kde dobyli staré Rastislavovo sídlo a opevnili sa v ňom. Zaiste to boli Mikulčice… pevnosť, ktorú sa franské vojská bezvýsledne pokúšali dobyť aj v r. 869.“ Str. 169: opäť píše o dualizme a o opozícii „východných oblastí voči centrálnej moci“: „… keď sa v moravských častiach štátu, kde bolo nesporne i moravské arcibiskupské sídlo, ako aj jeho škola, presadil vplyv slovienskeho kléru, Nitra stála v opozícii a podporovala ‘latiníkov’.“ [B.O.: Kučera, dobovou módou asi nakazený, tiež razil mikulčickú teóriu.] Str. 77: Milan S. Ďurica v diele Slovenský národ a dielo na str. 5 píše, že sídelné mesto, ktoré si vybudoval Rastislav, volalo sa Morava a bude ho možno identifikovať pomocou archeologických nálezov pri Starom Měste na Moravskom Slovensku. [B.O.: Ukazuje sa, že zápisy o grade Morava boli zrejme chybou prepisov. Malo byť namiesto toho krajina Morava. Ukážem v článku.] Str. 78: Záverečnú bodku za týmito úvahami položil Tomáš Veteška vo svojej práci Veľkoslovenská ríša, … Mikulčické valy považuje za málo významný kláštor a pár sakrálnych objektov vybudovaných na strategicky málo významnej rovine v prvých dvoch storočiach po zániku Veľríše Slovákov, keď už pravý breh rieky patril pod takmer permanentnú kontrolu Nemcov. Takzvané Velehrady boli, ako píše, centrálne pevnosti v opevnených objektoch. Českí historici objavili na Moravskom Slovensku niekoľko Velehradov. Postupne však od nich upúšťali. Najprv Staré Město, potom kláštor Velehrad a najnovšie Mikulčice, „hlavné mesto Veľkomoravskej ríše“. Hlavné sídlo slovenských panovníkov, ako aj sídlo Konštantína a Metoda lokalizuje do Nitry a Bratislavy. [B.O.: Neviem, odkiaľ Veteška zobral teóriu o mikulčickom kláštore, ale ukazuje sa, že taká povesť o Valoch existovala dávno pred vykopaním kostolov. Veteška opravuje názory čechoslovakizmom infikovaných historikov a podľa mňa správne kladie centrá ríše do Bratislavy a Nitry.] Str. 85: Alojz Miškovič v práci Apoštolovia Slovienov na str. 55 lokalizuje sídlo Rastislava na Devín, kde k nemu prišli aj Konštantín a Metod. Sem kladie aj dohodu Svätopluka so Slavomírom a ich víťaznú bitku s Frankami roku 871. [B.O.: Ďalší autor, ktorý má všetkých päť pohromade.] Str. 85: Anton Točík v diele Archeologické rozhledy na str. 604 zasa tvrdí, že na Devíne, v Bratislave aj v Nitre „úplne chýba materiálna kultúra vládnucej vrstvy. Z celého Slovenska nepoznáme dodnes ani jedno pohrebisko, prípadne lokalitu zodpovedajúcu dôležitým moravským centrám.“ Proti tejto námietke treba uviesť, že by sme mohli získať viac archeologických dôkazov, keby sme mohli rozkopať bratislavské Staré Mesto a nitrianske Párovce, ktoré tie staré slovenské hradiská úplne pokryli. [B.O.: Ono je ťažké dostať nejaký zlatý prívesok dovnútra skaly, na ktorej Devín stál. Do mikulčických barín sa ponorilo kadečo, no devínskej skaly, súhlasím, sa toho nemohlo potopiť veľa. Nech si autor dobre pozrie mapu a potom uvidí, že v okolí Mikulčíc nebolo remeselnej podpory, nebolo ťažby železnej rudy, ani zlata. Zato pri Nitre toto nájdeme. V Nitre tiež nachádzame Svätopluka, ktorý sám o sebe je materiálnou kultúrou vládnucej vrstvy.] Ďalej Hudec vyťahuje protiargumenty, ktoré majú čechoslovakistickú veľkomoravskú teóriu položiť na lopatky: Str. 85: Pri porovnávaní Valov (pri Mikulčiciach) a Nitry bije do očí ďalší nápadný rozdiel: Okolo Nitry je obruč pevností, okolo Valov pevností niet. Opevnený bol len sám piesočný ostroh obtekaný ramenami rieky. Také opevnenie proti početným vojskám Bavorov a Frankov nestačilo. Tu Rastislav a najmä Svätopluk trvalé kráľovské sídlo mať nemohli. Komplex opevnení okolo Devína, Devínskej Novej Vsi a Bratislavy, práve tak ako obruč okolo Nitry, hoci sa zachovali len čiastočne, svojím strategickým významom vysoko prevyšujú chabé opevnenie kupeckého alebo možno kláštorného mesta – Valov. [B.O.: Myslím si, že ak by sa Svätopluk alebo Rastislav iba raz objavili v Mikulčiciach na návšteve, bol by to pre steinhubelovcov dostatočným dôvodom na vyhlásenie tohoto miesta prinajmenšom za prechodné sídlo kniežaťa. Avšak otázne je, kde bol ukrytý poklad. Na skalnatom Devíne, či v močiarnych Mikulčiciach. Tak kde bolo zlato? Kde bola kráľovská pokladnica? Tam treba hľadať sídlo kráľa. Ja osobne by som stovky kilogramov zlata na mikulčickom ostrove nedržala. Najmä nie vtedy, ak to zlato sa ťažilo pri Nitre a železná ruda pri Bojnej.] Str. 85: Keď stojíme na Devíne, alebo pod ním, alebo na svahoch Devínskej Kobyly, kľúčová pevnostná poloha tejto lokality je úplne jasná. Z jednej strany vodná hrádza sútoku Moravy a Dunaja, z druhej strmé bralnaté steny od Devínskej Novej Vsi ponad Moravu a Dunaj až k bratislavskému hradnému vrchu. Útočník by bol musel dobyť alebo obísť devínsky komplex s niekoľkými hradiskami na južnom aj severnom svahu Kobyly, oddeliť oba hrady Mlynskou dolinou a prebiť sa sedlom medzi Kalváriou a Kolibou alebo zalesneným Slávičím údolím, a ešte by stála pred ním úloha dobyť opevnený hrad a mesto Bratislavu. Keď porovnáme túto sústavu prírodných a umelých opevnení s mikulčickým blatným hradom, musí nám byť jasné, kde bola tá prepevná pevnosť aj staré mesto Rastica. Pevnosť v močiaroch Moravy s 12 kostolíkmi a kaplnkami, a nejakými valmi, ktoré ich obopínali, tou nedobytnou pevnosťou sotva mohla byť. [B.O.: Presne tak. Ak sa spojili Devín s Bratislavou, tak ich v tej dávnej dobe iba málokto mohol poraziť. Devín bolo podľa mňa súkromným sídlom kráľa, Bratislava/Preslava korunovačným a sídelným starým mestom pre ľud.] Str. 86: Bratislava a Devín sú závory na dunajskej ceste od západu na východ, na dunajskom brode, akého niet dolu prúdom rieky až po Komárno. Táto závora bola od praveku osídlená a opevnená. Na počiatku našej histórie tu mali Kvádi významné mesto (oppidum), kde razili aj svoje mince – tzv. biateky. Po nich Rimania opevnili Devín, blízku Stupavu a postavili aj štvoruholníkovú pevnosť, ktorá odvtedy navždy určila základnú podobu bratislavského hradu. … Str. 86: Matúš Kučera v práci Postavy veľkomoravskej histórie na str. 38 píše: „Veľkomoravský sídliskový a mocenský komplex v Bratislave nevznikol takpovediac z večera na ráno. Dlho nám chýbali doklady o tom, že v tomto strategicky exponovanom priestore sa Slovania usadzovali už od najrannejšieho príchodu na Slovensko. Len nedávno pri odkrývaní rímskeho objektu na obrátenej, severnej strane Devínskej Kobyly J. Kolník v neďalekej polohe prekvapujúco našiel najstaršie slovanské osídlenie v Bratislave. Tým vyplnil historicky logickú kontinuitnú reťaz osídľovania v priestore Bratislavskej brány.“ … Na str. 44 uvádza: „Z Moravského Jána zo Záhoria máme najstarší súbor železných súčiastok k ornému náradiu u celých západných Slovanov.“ Str. 86: Na Devíne boli odkryté základy významného kostola s trojčlennou apsidou. Str. 86.: Pri Bratislave bola pravdepodobne aj smutne známa konfrontácia medzi Rastislavom a Svätoplukom. Nasvedčuje tomu rýchlosť, s akou Rastislav vydal svojho strýca do rúk bavorských posádok, umiestnených iba na skok za Dunajom. Z Valov by jeho komplici boli museli cválať k Dunaju dva dni územím plným Rasticových priateľov a vojakov! Str. 86: Pri Bratislave sústredil svoje víťaziace vojsko aj Slavomír, tu urobili historickú dohodu s vracajúcim sa Svätoplukom a spoločne na hlavu porazili vojsko Frankov. Muselo to byť pri Bratislave, lebo hneď nato ich vojaci napadli nič netušiace posádky lodí kotviacich na Dunaji a všetky potopili… Keby sa hlavná Svätoplukova bitka odohrala ďalej od Dunaja, veliteľov lodí by už boli utečenci z boja a vyzvedači dávno upozornili na porážku a hroziace nebezpečenstvo. Str. 87: Po exemplárnom víťazstve nad Frankami pri Bratislave vrátil sa Svätopluk I. na svoje sídlo, do Nitry. Tu bol aj jeho arcibiskup Metod a jeho sufragán Viching. Tu bol pochovaný Metod za účasti cudzincov na jeho pohrebe – asi vyslancov z vyslaneckých obcí okolo Nitry. Tu sa odohral aj Gorazdov a Klimentov boj s Vichingom a jeho latinskými kňazmi. Tu padol aj nerozvážny rozsudok Svätopluka proti Metodovým kňazom. Tu ich uväznili v neprítomnosti kráľa, ako píšu staroslovenské pamiatky. Už aj z toho, že píšu o neprítomnosti kráľa, vyplýva skutočnosť, že Svätopluk sídlil v Nitre. Z Nitry Vichingovi pomáhači potom uväznených kňazov odvliekli k Dunaju a do pustín v Medzitisí. [B.O.: Tu sa s Hudecom môžem líšiť. Myslím si, že Nitra je stále iba jedno z potenciálnych miest, kde bol Metod pochovaný. Ja pripúšťam aj Devín a Preslavu.] Str. 87: Nikde niet zmienky o tom, že by Mojmír nesídlil v Nitre, ani zmienky, že by sídlil v moravskom Starom Měste alebo na mikulčických Valoch. Ak však nesídlil v Nitre, sídlil pravdepodobne v Bratislave. Vydávať tento vnútropolitický súboj, túto palácovú revolúciu za víťazstvo „Moravanov“ nad nitrianskymi „Slovákmi“ je politický šovinistický výmysel českých historikov. [B.O.: Presne tak. Vyzerá to tak, že celý boj o takzvanú Veľkú Moravu, udial sa u nás na Slovensku a bol iba vnútropolitickým bojom. Že sa po páde česká Morava počeštila, je jej problém. ] Str. 88: Bohuslav Chropovský vo svojej práci Situation of Nitra píše: Hradisko na Martinskom vrchu vybudované v 7. Až 8. storočí „leží na južnom úbočí Zobora k rieke Nitre (nad jej ľavým brehom) a má rozlohu vyše 20 ha. Je opevnené kamenným valom, priekopou a mohutnými dvojkomorovými palisádami, koly ktorých dosahovali priemer až 60 cm.“ V podhradí „pod opevnením viedla 10-12 m široká kamením vyložená cesta, pozdĺž ktorej po oboch stranách stáli chaty a dielne štvorcového pôdorysu. Početné nálezy naznačujú, že tu bola výroba hutnícka, kováčska, šperkárska, ako aj na spracovanie kostí a kamenín“. Na vlastnom hradisku sídlila prevažne vojenská družina. Tu sú aj zvyšky (veľkomoravskej) cirkevnej architektúry datovanej mincou Karola Holého do 9. storočia. Predbežne nie je jasné, čo to bol historický kostol Pribinov. … „Prístup k Nitre od juhu chránilo hradisko na Borine, z ktorého sa zachovali zvyšky mohutného valu“ (Chropovský, str. 120). V blízkosti sa zistili dôležité sklárske dielne. „Od severu strážilo prístup do Nitry hradisko na vrchu Lupka chránené 7,5 m vysokým a 3,5 m širokým kamenným valom.“ Pod ním na opevnenom predhradí sa našli skupiny hrnčiarskych pecí a pohrebisko hrnčiarov. Ďalšie mohutné hradisko je na Zobore, ktorého vrchol (587 m) bol obohnaný 8-10 m vysokým valom s kamennou a drevenou konštrukciou“. Opevnené hradisko bolo aj na Žibrici (617 m) a v okolí Nitry sa zistilo ešte ďalších 12 sídliskových komplexov. „Podľa doterajších výsledkov bádania môžeme súdiť, že stará slovienska Nitra bola … politickým, hospodárskym a kultúrnym centrom veľkomoravských (?) Slovienov,“ uzaviera Chropovský (str. 121). .. Súčet vojenských posádok na týchto opevnených sídliskách [okolo Nitry] počtom vysoko prevyšoval posádky na mikulčických Valoch alebo v moravskom Starom Měste. Toto však bola len prvá, vnútorná obranná línia sídelného mesta Nitry, prvá pevná obruč pevností. [B.O.: Prosím vás, akí Slovieni? Čo už majú všetci historici chorobu šialených kráv? Skrúcajú sa ako hadi, len aby nemuseli použiť slovo Slovák alebo Sloven, akoby tieto slová boli vulgárnymi nadávkami, tabu, ktoré sa nepatrí vysloviť. Obskakujú okolo krovia, búšia okolo neho, ale zajaca v kroví netrafia. Je to na hanbu. Ale taký bol u nás vývoj. Z kráľa sluhu vyrobili.] Str. 89: Druhú obruč tvoril rad remeselníckych osád v širšom okolí Nitry, ktoré dodávali do mesta výrobky potrebné na jeho funkciu. Boli to okrem iných Tesáre, Hrnčiarovce, Štitáre, Kovarce, Vozokany, Mlyňany, Sokolovce, Sokolníky, Voderady. Str. 89: Tretiu obruč tvorili vyslanecké osady, ktoré zvýrazňovali mocenské postavenie nitrianskych vládcov a dokazovali výnimočné postavenie sídelného kráľovského mesta. Všetky tieto osady boli v okruhu asi 30-50 km od Nitry, čo vtedy zodpovedalo jednodennej jazde na koni. Takto nitrianski vládcovia udržiavali stály kontakt s vyslancami okolitých národov a ich družinami. Tieto miesta možno čiastočne považovať i za osady rukojemníkov. Boli to Krakovany, Lužianky, Slažany, Ladzany, Kolíňany, Čechy, Moravce, Moravany, Uherce, Topoľčany a Topoľčianky (obyvatelia z okolia Tople), Šurany (obyvatelia potiského Šúru), Drávce (obyvatelia z okolia Drávy), Kozárovce, Nemce, Nemčiňany, Urmince, Rumanová, Krškany (obyvatelia z povodia Krišu), Bešeňov (Pečenci). Všetky tieto osady mali pravdepodobne slovenskú vojenskú ochranu. Str. 89: Nitra je centrum týchto obručí, Nitra bola centrom moci, sídlom slovenského panovníka Svätopluka aj metropolitu Metoda. Ničím nemožno dokázať, že celá tá moc sústredená okolo Nitry bola iba filiálkou piesočnej pevnosti na Valoch. Str. 89: Aj Lubomír Havlík v diele Velká Morava a středoeuropští Slované na str. 262 píše, že Metodových kňazov roku 885 väznili v Nitre, čo tiež hovorí v prospech tohto mesta ako Svätoplukovho sídla. Mimochodom, nebolo by jednoduchšie a presnejšie namiesto „uväznení predáci slovanskej strany moravskej cirkvi“ písať tu „uväznení slovenskí kňazi“? [B.O.: Presne tak, pokusy niektorých historikov preonačiť a zaonačiť slovenskosť sú už doslova na smiech.] Str. 90: Absolútny dôkaz, že posledné sídlo celoslovenského panovníka bola Nitra, prináša Anonymova kronika. Okrem rozličných bájok sú v nej i dokumentárne údaje. Jedným z nich je opis dobytia Nitry, bez bližšieho časového údaja. Píše o húževnatom, tvrdom boji nitrianskych obrancov, ktorý sa podarilo maďarským útočníkom zlomiť len vďaka ich ďalekonosným kosteným lukom a zakriveným šabliam, aké Európania a samozrejme ani Slováci dovtedy nemali. Na západ od Nitry už podľa Anonyma nenarazili na vážnejší odpor. (Ratkoš: Pramene. Str. 399-401). Str. 90: Aj Peržania Ibn Rusta a Gardízi v opisoch slovanských krajín vo svojich cestopisoch píšu o najvyššom vládcovi Svätoplukovi, ktorý sídlil v meste Džíravet – Džírawab. Niektorí orientalisti vykladajú tieto názvy ako Gradište, iní dokonca ako Marvan, vraj po konjunktúre (Ratkoš: Pramene, str. 330). Po akej konjunktúre? Mne sa vidí, že Džírawa(b) je očividne naša Nitrava! Aj to by potom potvrdzovalo, že Svätoplukovým sídlom bola Nitra. Ako píšu spomenutí Peržania, v tomto meste sa každý mesiac po tri dni konajú trhy. Str. 90: Jedna z povestí o smrti Svätopluka tiež hovorí, že unavený životom prešiel v noci nepoznaný svojím vojenským táborom, v lese zabil svojho koňa a odobral sa k pustovníkom na Zobore, ktorým sa dal poznať až pri svojom skone. Nuž z mikulčických valov by mal ďalekú cestu na Zobor. Z Nitry to bolo len na skok. Str. 90: Štefan Janšák v článku K problému strediska Veľkomoravskej ríše (Historický časopis, X, č. 4, 1962)… píše, že situácia Valov v 8. a 9. st. bola iná, ako je dnes: ostroh chránila 3200 metrov široká sieť kľukatých ramien Moravy a barín na pravej strane rieky. Prístup do pevnosti bol zľava od Holíča [zo slovenskej strany, pozn. B.O.]. Len výstavba kamenných valov si vyžiadala 25000 m3 kameňa z blízkych lomov pri Skalici a Holíči. Bariny siahali pri Skalici až k lomu Winterberg, takže kameň tu mohli nakladať priamo na loďky. “Do dnešného nového koryta sa dostala Morava až oveľa neskôr postavením veľkej hrádze, ktorá sa začína priamo pod Hodonínom, ide na dĺžke 4,5 km.. a odráža vodu na východ k Holíču. Hrádza sa končí len 1 km nad mikulčickým hradiskom.”… Z toho vyplýva, že hrad “gravitoval… na východ k dnešnému slovenskému územiu, ba že týmto smerom mal jediné spojenie s pevnou zemou“! Bola to teda pevnosť chrániaca Záhorie proti útokom zo Západu. Nasvedčuje tomu aj umiestnenie vojenskej posádky na západnom ostrohu. Mohli by sme teda plným právom povedať, že to boli Holíčske alebo Skalické, a nie Mikulčické valy. Str. 92: Priamo na Valoch archeológogia a antropológia zistila jeden zaujímavý presun, k ktorom ináč nijaký písomný prameň nehovorí. Do vtedajšej malej roľníckej osady prišli nápadne rozdielni osadníci a či dobyvatelia. V knihe Velká Morava a počátky československé státnosti J. Poulík (str. 13) ako aj L. Havlík (str. 190) píšu, že mužská populácia Valov sa odlišovala od ženskej, ako aj od mužskej populácie okolitého vidieka. Vysvetľujú to tak, že do juhomoravského poľnohospodárskeho prostredia s pôvodnou kultúrou tzv. pražského (primitívnejšieho) typu preniklo z Podunajska niekedy v 2. polovici 7. storočia (Poulík, str. 21) nové slovanské (slovenské –Samo?) obyvateľstvo s vyššou materiálnou kultúrou tzv. podunajského typu a vybudovalo tu tzv. predveľkomoravské opevnené hradisko. Museli to byť Slováci z južného Slovenska. Nemohli to byť Avari, lebo na lebkách vo Valoch sa nezistili nijaké mongoloidné prvky. Jadci tejto vrstvy bojovníkov často nosily spomínané “ostrohy s háčikmi” a bohaté liate ozdoby opaskov, ktoré by zase Maďari radi pripísali Avarom. Takéto ostrohy sa vyskytujú len na južnej Morave a južnom Slovensku. V “predveľkomoravských” Valich sa ich našlo 54 kusov, na hradisku Staré Zámky pri Brne 8 a na ostrove sv. Juraja v Uherskom Hradišti 3 kusy (Poulík, Velká Morava, str. 13-16). Najvýchodnejší nález je z mohylníka v Kráľovskom Chlmci. Tu máme ďalší dôkaz, že v 7.storočí celé územie na sever od Dunaja, Matry a Tisy mali v rukách Slováci, a nie Avari. Od zlomu 7. a 8. st. ich nahradil nový typ ostrôh, vyrobených slovenskými kováčmi podľa potrieb, špecifikácie a objednávok slovenských jazdcov. Neboli to ani karolínske, ani avarské ostrohy, ako predpokladajú niektorí historici. Mimochodom, Avari ani ostrohy nenosili! Str. 94: Keby kostoly na Valoch naozaj vyzerali tak, ako ich v ilustráciách zobrazil Pošmourný, potom niektoré z nich by patrili medzi najlepšie v Podunajsku. Problém je však, že z nijakých zachovaných záznamov nevieme presnejšie zistiť, kto a kedy na Valoch toľko kostolov a kaplniek postavil, komu boli zasvätené a kto ich posvätil. Postavili ich asi sčasti bohatí kupci už za vlády Mojmíra I. ako vlastné, súkromné kaplnky pre svojich súkromných kňazov z Franskej rise, Lombardie, Ilýrie, Byzancie, ako by tomu mohlo nasvedčovať i Rastislavovo posolstvo cisárovi Michalovi. Stavbu prvého kostola na Valoch J. Poulík datuje rokmi 800-825, teda ešte pred stavbou Pribinovho kostola. Str. 94: František Dvorník v práci Byzantská misie u Slovanú zväčša súhlasí s vývodmi J. Poulíka, no na str. 106-107 uvádza i to, že na Valoch boli domy rozdelené úzkymi nepravidelnými uličkami. Pritom v nitrianskom opevnenom sídlisku na svahu Zobora, na tzv. Martinskom vrchu, boli široké uličky vydláždené kameňmi. Str. 94: Skúsený vojak, stratég a monasticky založený Metod by sotva zvolil svoje sídlo v takom babylóne, ako boli Valy. Sotva tu bola škola Konštantína a Metoda, v tejto medzinárodnej vrave kupcov. Kostené písadlá, stylusy, ktoré sa tu našli, patrili skôr kupcom a ich účtovníkom ako žiakom. Slovenskí panovníci mali určite slušné príjmy – dane od tunajších kupcov. Ale nie je pravdepodobné, že by na takom exponovanom mieste držali svoj štátny poklad. Str. 95: V nijakom vtedajšom západnom letopise niet ani zmienky o nejakom „hlavnom meste Morave“. Nájdu sa iba zmienky o Devíne, Bratislave, Nitre a o desiatkach osád a kostolov v Panónii. Ťažko si predstaviť, že by pri toľkých kontaktoch a bojoch práve meno „hlavného mesta“ nikde nespomenuli. Zmienky o mohutnej pevnosti a o Rasticovom starom meste možno aplikovať iba na Devín a Bratislavu. Napokon, prečo by práve „hlavné mesto“ takej mohutnej ríše trčalo na ostrohu v barinách Moravy? Str. 95: Ďalšie predpokladané sídlo slovenských kráľov, Staré Město, a priori nespĺňa predpoklady sídelného mesta. Je položené na nízkom brehu Moravy. Obranné šance [valy, pozn. B.O.] tu obopínajú dosť veľkú plochu, ale sú oveľa slabšie ako na mikulčických Valoch (Poulík, str. 16). … Celý komplex podľa neho nevznikol odrazu, ale postupne v priebehu 3 až 4 storočí. A tak na súmraku (str. 21) Veľkomoravskej ríše, ak nie prv, vznikol tu sídliskový útvar rozkladajúci sa na ploche asi 250 ha. … Staré Město, rovnako ako aj Valy boli dostatočne opevnené proti bandám zbojníkov. Ale pre niekoľkotisícové armády Bavorov či Frankov to boli len hračky. Str. 96: V. Hrubý v práci Velkomoravské Staré Město … píše… Avšak na vŕšku vysokom 30 m, asi 4 km na juhovýchod od Starého Města, bol niekedy na samom začiatku 9. storočia postavený kostol, ktorý patrí medzi najstaršie pamiatky christianizácie u nás. Okolo neho pochovávali významné osoby. Niekdy (!) po príchode byzantskej misie stavbu zväčšili o nartex a apsidu, ktorá asi slúžila ako exedra prednášajúceho či kazateľa a bola oddelená od predsiene múrikom (str. 25-27). „Celá táto lokalita na začiatku 10. st. násilne zanikla, ako naznačujú nielen opálené kamene z chrámovej stavby, ale aj vykradnuté hrobky.“ Ďalej V. Hrubý píše, že „v Sadoch bolo … sídlo biskupské“, azda samotného Metoda. Nasvedčuje tomu vraj jedinečná poloha (30 m vysoký kopec!), ako aj existencia exedry v nartexe blízkeho baptiseria a nálezy železných kostených písadiel – stylov. Z toho vyvodzuje (str. 59), že staroměstskú aglomeráciu možno označiť „tak za biskupskú metropolu, ako aj za sídlo dynastie Mojmírovcov – aspoň občasné.“ (!) [B.O.: Tu sa opäť musím zastaviť. Tak vidíme, že z Mojmírovského rodu sa tu vytvorila dynastia na egyptský spôsob, aby sa jej dalo vážnosti. V Sadoch pri Uherskom Hradišti malo byť biskupské sídlo, azda sídlo Metoda. Nuž, asi nie, pretože Metod bol arcibiskupom Moravy a Panónia a Ponónčania by neprežili, keby sídlo arcibiskupské malo byť tak ďaleko na sever od Dunaja, ktorý bol hranicou ríše.] Str. 96: Týtmo záverom V. Hrubého jednoznačne oponuje J. Poulík v publikácii Mikulčice – sídlo a pevnost knížat velkomoravských. Na str. 156-157 sa tu odvoláva najprv na D. Třeštíka, ktorý dospel k záveru, že Staré Město „nemohlo byť Rastislavovým sídlom, pretože nebolo silno opevnené. Nemožno predpokladať, že bolo sídlom Svätoplukovým.“ A ďalej: „Nápadné sú rozdiely v spôsobe a mohutnosti opevnení. Hlavnú ochrannú úlohu v Starom Měste zohral močaristý terén Moravy a palisádové opevnenie vybudované až na samom konci 9. storočia. Naproti tomu budovatelia Mikulčíc využili nielen riečne ramená, ale jednotlivé sídelné komplexy aj silno opevnili drevenými palisádami a múrmi.“ [B.O.: Aj tu sa musím zastaviť. Vidíme, že samotní Česi nie sú v lokalizovaní hlavného sídelného mesta jednotní. Protirečia si. No keď napríklad ja poukážem na protirečivosť niektorých zjavných argumentov, označovaná som niektorími tupcami za konšpirátorku. Je to však v poriadku, lebo každý používa také metódy boja, ktoré považuje za najúčinnejšie. Treba vedieť prijať rany, keď ich sama uštedrujem.] Str. 96: Podľa J. Poulíka V. Hrubý svoje názory, že v Starom Měste bolo „staré mesto Rastislavovo čiže Velehrad“, opiera o písomné pramene z 12. – 14. storočia. Takéto údaje ťažko možno prenášať 3-4 storočia dozadu, pokračuje a potom znova opakuje, že podľa opevnení, kvality archeologických objavov sídlo Mojmírovcov bolo v mikulčickom areáli. Tu, podľa neho, bol „urbs antiqua Rastici“, ako aj „civitas munitissima“ spomínané v roku 869 a 871 vo franských letopisoch. [B.O.: V Mikulčiciach možno bola vojenská posádka preto, aby vedela zasiahnuť v odľahlých častiach Moravy, keby sa niečo dialo, prípadne preto, aby Moravania poslúchali Slovákov, prípadne preto, aby vojsko rýchlo zbehlo dolu k Devínu, keby bolo treba napadnúť útočníkov odzadu.] Str. 97: Treba podotknúť, že osady Uherské Hradiště, Uherský Ostroh a Uherský Brod dostali svoje prívlastky v čase, keď ešte územie Uhorska zahrnovalo komplex Bielych Karpát po ľavý breh Moravy a Olšavy až po Vláru. Obec Kunovice oproti Hradišťu dostala meno podľa strážnej posádky Kumánov. Táto situácia sa zmenila až okolo roku 1120, keď sa tu v boji zrazili Štefan II. A český knieža Vladislav a hranice Moravy sa ustálili tak, ako sú dnes. Str. 97: Územie v kolene Dunaja od Komárna po Budín, prestúpené Pilišskými vrchmi, patrilo k slovenskému štátu od prvej výpravy proti Avarom roku 791. V Ostrihome bolo centrum tohto územia. Obyvateľstvo bolo čisto slovenské. … Pod dnešnou katedrálou je zachovaný starý biskupský a neskôr arcibiskupský kostol z 9. storočia. V ňom sú uložené a zachované stopy pôvodnej sakrálnej stavby a predmety z čias Slovenského kráľovstva. Tieto priestory sú hermeticky uzavreté a verejnosti neprístupné. Koloman Murgaš v časopise Slobodné Slovensko (č. 10, 1989) spomína, že Jozef Cincík mal s ním rozhovor, v ktorom uviedol, že priateľ z maďarského ministerstva kultúry mu vymohol prehliadku podzemnej ostrihomskej baziliky. Videl tam fresky so slovenskou aj avarskou ornamentikou, čo svedčí, že túto baziliku postavili pred príchodom Maďarov. J. Cincík predpokladal, že to bola bazilika arcibiskupa Metoda a jeho sídlo (ako panónskeho a moravského arcibiskupa), a bol presvedčený, že tam je aj hrob sv. Metoda. V oblasti Nagymarosu je obec Nógrád, čo by nasvedčovalo, že tu bol aj Starý Hrad. Ostrihom, sídlo Metodovo. [B.O.: Toto všetko sú veľmi silné argumenty pána Hudeca, ktoré oficiálni historici neberú do úvahy, keď analyzujú dejinné udalosti na tzv. „Veľkej Morave“ (vymyslený a nepravdivý názov). Ja tiež niektoré treatise beriem s rezervou, avšak iné treba brať úplne. Ak si človek dobre spojí všetky súvislosti, dostáva zrazu úplný iný obraz o Svätoplukovej Veľkoslovenskej ríši.] Z diela Veľkomoravské záhady od Milana Ferka: